Ilustrace Alžběta Zemanová
V osobním záznamu četby debutu Maroše Bafiy – který vychází jako druhý text rubriky Knihovničky slovenské poezie – připomíná Alfréd Tóth, že jádrem básně není téma ani forma, ale nepravděpodobné, a přesto skutečné setkání, událost, která záhadně spojuje píšící a čtoucí já. Tato společná cesta, liminální prostor procházky („na ceste z práce domov“) dovoluje rozvinout vzájemné sblížení, které do jisté míry uniká jazyku. Snad proto se Tóth uchyluje k náznakům, dotýká se vždy jen letmo a samotnou událost ponechává především na naší představivosti.
I.
Všetky slová, ktoré vyslovíme alebo zanechávame pre oči či uši, vytvárajú cestu, po ktorej môžeme kráčať. Interpunkčné znamienka označujú konce, ale cesty nimi nekončia. Tiahnu sa v nás ďalej ako hady. Môžeme nimi kráčať deň za dňom alebo sa nám neočakávane zjavia a vzápätí zmiznú ako paláce či ohnivé úkazy na nebi v pohorí Wu–Tchaj-Šan. Tieto chodníky sú – aspoň v mojich očiach – jediným putovaním s nemerateľnou vzdialenosťou a množstvom prekvapení. Miestom, o ktorom sa Richard Brautigan vyjadril, že v ňom sa prejavuje duša.
II.
Upúta ma výrez prízemného okna, za ktorým, na pozadí prírody, stojí chlapec v sivej bunde. Je to pozvánka pre naše oči i možnosť ísť von na prechádzku. Na ceste z práce domov mi stačí len niekoľkosekundový pohľad do očí človeka idúceho oproti a už som s ním, zoberiem ho k sebe domov, aby som mu mohol niečo povedať. To isté zažívam, keď sa pozerám na dielo Jar prichádza od Jany Farmanovej, ktoré sa vyníma na obale debutovej zbierky Prichádzajúci chlapec Maroša Bafiu.
Vo svojom živote som zažil už niekoľko bizarných stretnutí, ktoré si budem dlho pamätať. Na druhej strane sa priznám, že kdesi vo mne kráčajú a čakajú na možnosť vyrútiť sa na mňa v ostrej zákrute: „Hej, frajer, / namiesto pozdravu prostredník.“ Stretnutie s Chlapcom patrí medzi ne.
Jeho drzosť nie je ani sprostá, ani odstrašujúca. Práve naopak. Pristúpim bližšie, prispôsobím tempo chôdze a nastavím uši. Na ceste domov mám možnosť sa pýtať: Prečo to robí? A pri pozornom počúvaní zistím: „Moja duša má tvar tyranosaura rexa“ či „Neostane po mne žiaden dedič“. Chodník zrazu začína byť strmý, krúti sa a stáča do jednej strany. Svet sa zatočí. O čosi neskôr, u seba doma, si uvedomím, že som zabočil z chodníka k svojej pamäti.
Pozorovať či viesť rozhovor s ľuďmi mladšími odo mňa vo mne od určitého obdobia vyvoláva zvláštne pocity. Napríklad sedím v kaviarni pri stole so stredoškolákmi a pristihnem svoju myseľ, ako berie nohy na ramená, no nohy nesmierne bolia a nevládzu. Pripomína mi starú upratovačku oblečenú v modrej zástere, zmývajúcu podlahu. Mop sa zasekne o škáru v parketách. Pocítim tupú bolesť na čele. Pristúpim k upratovačkinmu chrbtu, chytím ju za rameno. Obráti sa a môj pohľad spočinie na vlastnej tvári. Vtedy sa mi žiada požičať si Chlapcove slová: „Basta, é finita la commedia.“
Chlapec a jeho vychodené chodníčky, na ktorých sa ocitáme –
„Vnímam nekonečnú časť cestičiek.“
„Vyhľadávam pohľad na cudzie milovanie, aspoň nie som sám.“
„Chodíme do zoo pozerať na čiernych.“
„Jediným nešťastím bude, ak stratíme lásku.“
– sú tiché. Nedokážem na ne reagovať. Možno to vyviera z mojej prehnanej slušnosti načúvať a neodvrávať. Možno sú len také silné, že v týchto úsekoch ciest zadržiavam dych. Na tých zvyšných sa zabávam v dobrej spoločnosti, rozhadzujem rukami a prestávam myslieť. Nie, je to preto, že sa moje slová stávajú svetlom, pred ktorým skrývam svoju tvár. Zvolím si však útek, pretože ak by som prehovoril, každé slovo vyrieknuté mojimi ústami by sa stalo pravdivým, ale iba v samote.
Chlapcove básne sú zrkadlo, ktoré odráža lúče a osvetľuje veci odložené v tmavom kúte, kam neradi chodíme: „Môžem byť sám sebou, čo znamená byť niekým iným“, „Na dvanáste narodeniny sestra prestala chodiť“. Zároveň nám dávajú povzbudenie a uvedomenie, že každý z nás v sebe nosí podobné pocity, skúsenosti a bez bolesti by sme nedokázali žiť ďalej.
Ak by sa mi podarilo Chlapca stretnúť, určite by som ho zobral na Sorrentinov film Parthenope či Božia ruka, ale najprv si pozriem niektorý z filmov od Luhrmanna, ktorého obľubuje. Kráčať z filmu považujem spomedzi všetkých kráčaní za najkrajšie. Ticho, ktoré ešte umocňuje emócia z filmu, sa vyrovná dlhej plnohodnotnej konverzácii. Najkrajší moment je zistenie, že ste sa mysľou pozastavili pri rovnakej časti filmu. Príde veta opisujúca scénu s očarením. Následne odpoveď: „Vnímam ju rovnako.“ Pohľad do očí a ticho.
III.
Milý chlapec,
posledné dni som bol párkrát v pekle. No napriek tomu som vždy vstal a neprestal kráčať po Tvojich slovách. Niekedy zabočím k svojej pamäti. Ďakujem Ti, pretože sám by som sa tam bezdôvodne nikdy nevydal. Písali, že Tvoje slová sú Citovou výchovou 21. storočia, a mali pravdu.
P. S. Len pri čítaní Tvojich listov musím ležať. A ráno si spomeniem na verš od Erika J. Grocha, ktorý tak obľubuješ: „A to, že žijem, dýcham a milujem, nič neznamená.“
Za oknom je biela obloha. Myslím, že dnes si vyjdem na prechádzku.
Autor je básník.
Maroš Bafia: Prichádzajúci chlapec. Horská lucerna, Košice 2024.
Kniha na stránkách nakladatelství.
Neostane po mne žiaden dedič.
Deka, vankúš, svetre skončia na charite.
Kabát z Krakova zožerú mole.
Topánky neposlúžia nikomu. Na každej ľavej je na päte diera.
Nebudem klamať, je mi to jedno.
Koľkí si zapamätajú moje meno?
Možno tá spasiteľka.
zastavila, odviezla ma k sebe a nakŕmila.
Možno tá,
ktorá mi vysvetlila, ako sa nehanbiť, ak nemám niekoho rád.
Ešte je tu tá,
ktorej som vyzradil svoje úchylky.
(s. 16)
Na dvanáste narodeniny sestra prestala chodiť.
Bola o dva roky staršia, ale do tej doby si ľudia mysleli, že sme dvojičky.
Podobala sa na otca, ja na matku.
Boli jej dopriate krásne zuby a husté vlasy,
ja som vysoký a vyziabnutý, so silnými dioptriami.
Dvaja bôžikovia nastoknutí na piedestál.
Dával som a ona si brala.
Vravím o nej v minulom čase, pretože prítomný čas by bol klamstvom.
Sedávam na jej vozíku a robím šmuhy na podlahe.
(s. 25)
Milý chlapec,
vždy si mal sklon zveličovať a vyžívať sa v teatrálnosti.
Videla som výjav,
na Karlovom moste ma predbehla pani, kričiac do telefónu
„Nech mě bejt, jdu do kostela!“
Na tričku mala nápis „Bůh neexistuje“.
Na chvíľu sa mi zazdalo, akoby mala nad hlavou svätožiaru.
Mohla by byť ten lepší lotor.
Dvere do katedrály boli otvorené. Chýbal posledný schod.
Zakopla.
Ak by ti bolo zase ťažko na duši, pamätaj,
Don’t be sad because of people. They will all die.
(s. 49)