Martin Pavlov
Ilustrace Alžběta Zemanová
Jak se utvářela moderní slovenská poezie v druhé polovině 20. století? A jak lze uchopit pomyslné mezníky jejího vývoje? Svůj pohled na tyto otázky bude v rámci antikvární rubriky Knihovničky slovenské poezie pravidelně přinášet doktorand Ústavu slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied Martin Pavlov. Ve svém aktuálním textu přibližuje důležitou kritiku schematismu v umění v 50. letech 20. století prostřednictvím „práva na smútok“ v prvotinách Milana Rúfuse a Miroslava Válka.
Mať právo na smútok. Znie to nezmyselne, všakže? No začiatkom päťdesiatych rokov 20. storočia smútok nebol samozrejmosťou. Dobová lyrika prekypovala prvoplánovými ódami na Stalina, komunistickú stranu (či traktory), každá báseň musela sršať radosťou z budovateľských úspechov pracujúcej triedy a ak sa nebodaj objavili negatívne emócie, na vine bol kapitalistický Západ. Do tohto obdobia, kde „nikto nebol zvedavý na ničí vnútorný svet“ však prichádza básnik, ktorý píše akosi smutne, nesocialisticky. „[V]erš môj ťažkým krídlom vzlieta. / Ľudský plač mu z krídla ulomí. / Preto, hľadiac v drsnú bolesť sveta, / smutno mi, až k smrti smutno mi.“ Takáto poézia naráža na okamžitý odpor režimových kritikov, ktorí autorovi-subjektu rázne pripomínajú úlohu básnika: „Svitlo už a svitlo bez teba. / Už nám tvojej slzookej lutne / v šťastí našom, synak, netreba“, lebo básnik predsa „[s]láviť musí jasným zvonom slova / radostnú a rozkvitnutú vlasť“. Ide o verše z debutovej básnickej zbierky Milana Rúfusa Až dozrieme, ktorá podnietila diskusie o práve básnika na smútok.
Rukopis zbierky bol pritom hotový už začiatkom päťdesiatych rokov, no publikovanie vtedajšie pomery neumožňovali. Niektoré básne boli odmietnuté ako „nedostatočne socialistické“. K vydaniu dochádza až v roku 1956, v čase mierneho politického uvoľnenia po smrti Stalina a najmä po II. zjazde československých spisovateľov, kde zazneli prvé otvorenejšie výhrady voči schematizmu v umení. V čom však spočívala obhajoba práva na smútok? Po rokoch núteného budovateľského optimizmu, politických tém a vyhýbania sa (buržoáznej) individualite v prospech kolektívu, presúva Rúfus pozornosť od ideologického obrazu sveta do vnútra konkrétneho človeka. Smútok v jeho poézii nie je len akousi charakterovou črtou lyrického subjektu, ale vzniká ako dôsledok stretu človeka s realitou, ktorá nie je radostná, ako ju prezentoval režim. Básnik trvá na tom, že vnímanie človeka nemožno redukovať iba na pozitívne emócie, pretože takýto obraz sveta je neúplný, a tým aj nepravdivý. No práve v rozštiepenom svete sa rodí jeho zmysel: „Lomí sa život na ostrej hrane dýky. / A tam je jeho tragika, / tam jeho triumf.“
Smútok, ktorý sa v zbierke objavuje, pritom nemá rovnaký zdroj ani jednotnú podobu. Neviaže sa len na intímnu skúsenosť, ale prechádza rôznymi rovinami ľudskej existencie: od osobných strát – smrti blízkych či rozpadu milostného vzťahu – až po udalosti „veľkých dejín“ (vojnové konflikty v Kórei a Vietname) a najmä ich dôsledky. Rozhodujúce však je, že v oboch prípadoch zostáva viazaný na skúsenosť jednotlivca, čím sa Rúfusova poézia definitívne odkláňa od dobového modelu, namiesto kolektívneho hlasu dáva zaznieť hlasu obyčajného človeka aj s jeho vnútornými drámami. Zbierka Až dozrieme zaznamenala obrovský čitateľský úspech (v tesnom zástupe vyšlo za sebou druhé a tretie vydanie) a prirodzene pritiahla aj pozornosť literárnej kritiky, ktorá sa v názoroch na ňu rozchádzala. Za pozornosť však stojí najmä komentár jedného z recenzentov: „Neviďme v každom pochmúrnejšom tóne činiteľa, omamujúceho a podlamujúceho životné sily básnika i čitateľa. Smútok, úprimne vyspievaný a úprimne zažitý, má často obrodnejšiu, očistnejšiu a povzbudzujúcejšiu moc ako celé tony optimizmu, mysleného básnikom čo akokoľvek úprimne.“ (Gáfrik, Michal. „Na okraj niektorých názorov na poéziu“. Mladá tvorba 2.8–9 (1957): 258)
Ak Rúfusov debut predstavuje moment zlomu, v ktorom sa právo na smútok ešte len obhajovalo, u Miroslava Válka sa tento posun už stáva programovou súčasťou poetiky. Svoje postoje formuluje aj teoreticky, keď v stati Cesty poézie (1958) píše: „Fakt, že sa umelci začali dívať priamo do očí životu, je čosi ako znamenie doby. Znamenie doby na prelome.“ Jeho debutová zbierka Dotyky (1959) tak nadväzuje na už otvorený konflikt so schematizmom, no posúva ho iným smerom. Kým Rúfusova lyrika vyrastala z tradičnejších rustikálnych zdrojov a podnetov z vidieckeho života, Válek presúva pozornosť do priestoru mesta a každodennosti. Jeho básne sú civilné, urbánne, zachytávajú fragmenty bežného dňa, intímne vzťahy aj ich zlyhania. Smútok uňho nemá podobu etického apelu (ako u Rúfusa), ale skôr všadeprítomnej nálady, ktorá preniká každodennosťou. Lyrický subjekt sa pohybuje medzi ľuďmi, no zároveň zostáva izolovaný: „Plakal by som, ale nemám za čím / Myslel by som, nemám na koho.“
Ľúbostné verše nespočívajú v očarení z prežívaného citu, ale naopak zdôrazňujú sklamanie z jeho nenaplnenia či blížiaceho sa rozchodu (napríklad v básni Jablko). Azda najvýstižnejšou básňou, ktorá reprezentuje Válkovu melancholickú poetiku, je nepochybne Smutná ranná električka, ktorá bola aj zhudobnená Mariánom Vargom a Pavlom Hammelom. Jadro básne tvorí zdanlivo banálna situácia – ranná cesta mestom, ktorú autor premieňa na obraz existenciálnej tiesne subjektu. Melanchólia básne pritom nepramení z jednej konkrétnej udalosti, ale skôr z repetitívnosti každodennej rutiny, čím nadobúda priam existenciálnu platnosť. Opakujúce sa návraty, prázdne pohyby medzi blízkosťou a odcudzením vytvárajú pocit, že každodennosť sama o sebe nadobúda podobu tichého pohrebu. Peter Zajac v tejto súvislosti pripomína podobnosť s básňou českého básnika Miroslava Holuba Tramvaj v půl šesté ráno (1958), ktorá vyzdvihuje víťazstvo pracujúcich vezúcich sa v električke nad tými, ktorí idú autom. Válkova pesimistická báseň vystavaná na pocitoch subjektu potom tvorí priamy protiklad k tejto radostnej socialistickej každodennosti.
Všeobjímajúci smútok motivicky prestupuje celú zbierku Dotyky. Smutná je vŕba, lavička, električka, smutné sú parky, zvonce a napokon i celé mesto. Pocity osamelosti a únavy zo života sa postupne kumulujú, až napokon nešťastne vrcholia v implicitne naznačenom suicidálnom motíve z básne Strom: „Čo spraví človek / vytrhnutý z pôdy v ktorej žil / vyvrátený z koreňov / sám ako prst / zúfalý? // Hľadá svoje miesto na zemi? / Hľadá pokoj? / Hľadá pekný konár čo sa nezlomí / hľadá strom?“ Smútok v poézii Miroslava Válka teda nefiguruje ako výnimočný stav, autor ho normalizuje na úroveň základnej skúsenosti človeka a robí z neho v kontexte socializmu niečo všedno-nevšedné.
Debutové zbierky Milana Rúfusa a Miroslava Válka predstavujú zásadný obrat v chápaní podstaty básnickej výpovede. Po rokoch, kedy poézia hovorila len v mene kolektívu a podľa vopred určeného jazyka, do nej vrátili neistý a často aj bolestný hlas jednotlivca. Práve týmto gestom sa slovenská poézia druhej polovice 20. storočia postupne odpútavala od schematizmu predchádzajúceho obdobia a začala hľadať nové tematické i výrazové možnosti, ktoré naplno rozvinula v ďalších rokoch. Poézii tak opäť prinavrátili právo na smútok.
Milan Rúfus: Až dozrieme. Slovenský spisovateľ, Bratislava 1956.
Miroslav Válek: Dotyky. Mladé letá, Bratislava 1959.
VERŠ
Lomí sa život na ostrej hrane dýky.
A tam je jeho tragika,
tam jeho triumf. Kvet prší na pomníky.
Spievajú ústa básnika:
– Zas jedna bolesť slzy porodila.
Vrhla ich vo tvár publika.
Ach, čo je láska? Rozprávková víla,
ktorá nám večne uniká. –
(s. 9)
VERŠE
Čítali a potom riekli: Smutné.
Svitlo už a svitlo bez teba.
Už nám tvojej slzookej lutne
v šťastí našom, synak, netreba.
Za mier musí básnik do olova
tvrdo písať spravodlivú zášť.
Sláviť musí jasným zvonom slova
radostnú a rozkvitnutú vlasť. –
A mne v ústach horký prúd sa pení,
oťažel mi v rukách tmavý slák.
Pisklo v hrdle slovkom utrateným:
Netreba… No čože? Dobre tak.
Nech si hvízda, nech si hvízda jeseň,
ako vzlyk sa z hrude derie rým.
Už si svoju ťažkých krídel pleseň
nikomu viac do rúk nezverím.
Nechcel som sa sebe koriť, smiešny.
O plytkom som nechcel bôli húsť.
Cudzia slza svieti z mojich piesní.
Cudzia rana horí z mojich úst.
Mier. A v tichu, ním ten výkrik sviští,
hneď sa podlo hlaveň rozšteká.
Nikdy ešte toľkej nenávisti
nepočalo slovo človeka.
Preto verš môj ťažkým krídlom vzlieta.
Ľudský plač mu z krídla ulomí.
Preto, hľadiac v drsnú bolesť sveta,
smutno mi, až k smrti smutno mi.
Netreba… No čože? Prídu iní.
Snáď tá pieseň sladšie bude znieť.
No kým tečú slzy na zločiny,
mŕtvych kladú do vápennej hliny,
naveky sa budem takto chvieť.
A keď na mňa z nízkych našich dverí
dýchne smrť, v tom chladnom závane
možno raz jak postrelenej zveri
zastydne mi jazyk na rane.
(s. 43–44)
SMUTNÁ RANNÁ ELEKTRIČKA
Smutná ranná električka
a ja v nej a ja v nej,
už ma vezú
ako v rakvi sklenenej.
Smutno zvonia pred nami
a za nami smutno zvonia
smutné zvonce v smutnom dni,
smutný sprievod pohrebný.
Vždy, keď idem takto k tebe,
vždy, keď idem takto k vám,
plačem ako na pohrebe.
Ľúto mi je vlastnej smrti.
Vždy sa niečo vo mne zrúti,
vždycky niečo pochovám.
(s. 19)
STROM
Čierny dub chodí po lese
Sám ako prst
dupe do zeme
trasie hlavou
nemá pokoja
Nájde most
prejde do mesta
šliape po trávnikoch
vráža do stien
rúca domy
zakrýva si oči
volá o pomoc
Vlasy dupkom
hovoríte:
Čo sa zbláznil?
Taký dobrý strom!
Hovoríte! Hovoríte!
Sú ešte iné veci
dobráci!
Čo spraví človek
vytrhnutý z pôdy v ktorej žil
vyvrátený od koreňov
sám ako prst
zúfalý?
Hľadá svoje miesto na zemi?
Hľadá pokoj?
Hľadá pekný konár čo sa nezlomí
hľadá strom?
Čierny dub chodí po lese
Vyhýbajte sa mu!
(s. 27–28)