Alfréd Tóth
Ilustrace Alžběta Zemanová
Další díl východní antény, kterou pro Knihovničku slovenské poezie píše básník a pedagog Alfréd Tóth, se věnuje nové sbírce Mirky Ábelové Záznam o vzniku zvláštneho sveta. Tóth nás tentokrát přenáší do prostoru temné bytovky, která je vizuální metaforou pro hlubiny traumatického zážitku. Coby nájemný detektiv se pouští do luštění nutkavých impulzů a šifer jazyků, které Ábelová využívá pro popis života ve zvláštním světě transformovaném konkrétní událostí.
Krok prvý – Zhromaždiť dôkazový materiál
Z tmy sa začali vynárať zažaté okná, ktoré chránili bytovku pred stratením sa v tme. Siahol som do vrecka dlhého kabáta. Na papieri bolo písacím strojom napísané: Cieľ: Mirka Ábelová – poetka, prekladateľka, spisovateľka pre deti, moderátorka programu Nedeľná chvíľka poézie na rádiu FM a bývalá hovorkyňa organizácie Greenpeace. Z druhého vrecka kabáta som vylovil knihu Záznam o vzniku zvláštneho sveta. Zažaté okná bytovky som prekryl knihou. Na jej čiernej obálke je práve taká perforovaná bytovka. Počet rozsvietených okien na bytovke odpovedal tomu na prebale knihy. V slabo osvetlenej vstupnej hale na stene pre oznamy visel text:
Rozsah
premýšľam nad tým
aká šifra dokonale vystihne všetko, čo treba povedať
aké obrazy vypustiť
dovoliť im vyrozprávať príbeh
minimalizovať počet ranených
maximalizovať dosah slov
ochrániť svet pred prijasným obnažením reality
Som na mieste.
Krok druhý – Vytvoriť profil subjektu
Ábelová aj v tejto zbierke čerpá v prvom rade zo seba a naďalej ostáva verná svojej poetike – v predchádzajúcich zbierkach spracúva skúsenosti s materstvom (Večný pocit nedele) a sťahovanie z rušného hlavného mesta na vidiek (cyklus Miroslava B. zo zbierky Dom).
Jedným z najvýstižnejších krycích mien pre Ábelovej poetiku je bezpochyby sloboda. Slobodu tu treba chápať v pre autorku neexistujúcich hraniciach medzi vysokými a nízkymi témami v poézii, ako aj v odvahe voliť klišovité prostriedky, ktoré v mnohých básnikoch, pochopiteľne, vzbudzujú obavy. Spomenuté body majú za následok vysokú mieru zrozumiteľnosti a otvorenosti, čím môže Ábelová prizývať do básne čitateľa, ktorý sa s poéziou stretá minimálne alebo sa jej úplne vyhýba. To všetko by však nefungovalo bez autorkinej úprimnosti.
V knihe Záznam o vzniku zvláštneho sveta ale spomínaná sloboda naráža na mantinel, ktorý si stavia samotná autorka. V úvodných básňach prvej časti, ktorá je rovnomenná s názvom zbierky, autorka uvádza dôvody použitia šifry: v novom svete potrebuješ šifry / rovnako ako objatia / rovnako ako bezpečné miesto… Chrániť a zostať chránený, pretože sloboda bez ohraničenia nie je slobodou. Týmto rozhodnutím sa čitateľ stáva akýmsi detektívom a postupne skladá mozaiku príbehu, ktorý Ábelová zo svojho života vytesnila: zvláštny svet sa zjaví nebadane / záblesk v pamäti / stratené miesto / tam, kde ho nikto nečaká; môže sa slobodne rozhodnúť lúštiť Morseovu abecedu či dešifrovať medzinárodnú hláskovaciu tabuľku NATO, no ani bez nich nie je čitateľský zážitok nijako oslabený.
Ábelová nám v prvej časti pomaly dávkuje bolesť, postupne odkrýva miesto svojho príbehu a zároveň ho prerýva veršami či samotnými básňami, v ktorých legitimizuje riešenie osobných problémov odbornou pomocou, ako napríklad v básni nikto nič nepokazil. Do protiváhy drsných obrazov vkladá verše, ktoré nabádajú, k tomu, aby sme išli ďalej: keď sa zjaví zvláštny svet / najskôr treba porozumieť / predýchať / preklepkať / oplakať / prijať // nakoniec v sebe máš oveľa viac sily / ako si myslíš. Nemohol som sa ubrániť pocitu, že autobiografický príbeh samotnú autorku nečakane prekvapil a dobiedzal do nej, aby o ňom vypovedala, no na druhej strane jeho spracovanie je do posledného detailu premyslené, čoho výsledkom je rovnováha medzi jej osobnou citovosťou a emotívnosťou a ohľadom na čitateľa. Jej vedomá práca je viditeľná aj pri narábaní s klišé, ktoré explicitne pomenúva v básni oslepnutie: klišé o zhorení / horení, vzplanutí, vzbĺknutí / popole a ohni / hoďme to, prosím, za hlavu, či v samotnej výstavbe, keď záver prvej časti smeruje básňou Čierne jazero ku katarznému vyvrcholeniu, ktoré anticipuje motívy temnoty a noci rozvíjané v druhej časti. Predmetné jazero sa tak akoby stávalo ich nevyhnuteľným a aj v priebehu života nevykoreniteľným zdrojom.
Krok tretí – Záznam zo sledovačky alebo „vyplaťte ma, inak si to robte sami“
Kvapky dažďa stekali po tabuľkách skla. Oheň v kozube slabo horel. Za mohutným dreveným stolom sedel postarší muž v čiernom obleku a listoval v mojich poznámkach. Fajčil som druhú cigaretu a počítal, koľko kvapiek steká po okne. Pri stodvadsiatej si muž zložil okuliare a prebodol ma svojimi tmavými očami.
- To je všetko?
- Áno.
Hodil poznámky na stôl, zopár papierov sa po ňom skĺzlo spolu s čiernobielymi fotografiami. Jedna z nich sa prepadla cez okraj stola a spadla mi do lona. Na nej A. v bielej košeli a čiernej kravate sedela v kresle v akejsi ošarpanej budove. No keď som sa pozrel bližšie, uvidel som, že nejde o kravatu, ale o akúsi tkaninu, ktorá jej zväzuje zápästia a zároveň oblapuje krk. Hľadí na mňa a ja sa nedokážem rozhodnúť, či je vystrašená, alebo chladne pokojná.
- Chcete mi povedať, že toto je všetko, čo ste sa dozvedeli?
Zahasil som cigaretu do fľaškovozeleného popolníka a vytiahol ďalšiu.
- Priniesol som to, o čo ste ma žiadali. Ak sa vám niečo nepáči, pokojne si vezmite knihu a choďte tam sám.
- Nebuďte drzý! Jediné, čo ste mi priniesli, bola spoveď. Tých tu už bolo. Märta Tikkanen, Sylvia Plath, Anne Sexton a mohol by som pokračovať. Nič viac? Toto je všetko?
- Nie.
Zapálil som si cigaretu a zahľadel som sa do ohňa. Ukazovák mojej ľavej ruky klopkal po stole.
–..|..|…-|—|-||…-|—||–..|…-|.-..|.-|…|-|-.|—|–||…|…-|.|-|.|
-.-|.|-..|-.–|-.-|—|.-..|…-|.|-.-||…|.-||.–.|—|–..|.-.|..|.|–||….|—|.-.|.|–..–||–|—|–..|.|–||-.|.-|.—|…|-||-.-|.-.|.-|…|..-|||-.-.|—||–|.-||..-|….|.-.|.-|-.|..|.|
- No, čakám.
- Keby ste boli ozaj všímavý, už by ste vedeli, že som vám odpovedal. Viete, kam mi máte poslať peniaze. Prajem pekný deň.
Dážď utíchol. Miestnosť zalialo svetlo. Vstal som a rýchlym krokom opustil miestnosť.
Krok štvrtý – Prípad odložený
Druhá časť zbierky, Život vo zvláštnom svete, úzko nadväzuje na prvý cyklus. Učí nás, že traumatické zážitky s nami ostávajú, ukončením terapie sa nestratia, existujú v nás a niekedy sa snažia nad nami získať, ba až fyzickú, telesnú kontrolu: akýsi nutkavý pocit / mi utrel oči / naložil ma naspäť do auta. Poukazuje na skutočnosť, že keď vyslovíme slovo život, často našou mysľou okamžite prebleskne slovo smrť: čo zamrzne, čo rozkvitne / čo sa narodí, čo umrie… Výsledkom je teda komplexný náhľad, ktorý netvorí len samotná traumatická udalosť, ale dotvára ho aj skutočnosť, čo to znamená s ňou žiť.
Prikláňam sa k slovám Mareka Debnára: „Zbierka básní Záznam o vzniku zvláštneho sveta predstavuje pre autorku silný a prelomový bod.“ Nejedná sa len o mechanickú pitvu osobnej traumy, ale o suverénny umelecký počin. Ábelová v nej dokazuje, že aj tie najtemnejšie zákutia ľudskej bytosti sa dajú spracovať s odstupom, s dychberúcou úprimnosťou a precíznou štruktúrou.
Autor textu je básnik
Nikto nič nepokazil
-. .. -.- – — -. .. -.-. -. . .–. — -.- .- –.. .. .-..
to len ty si pokazená
mozog ako rozstrieľaný terč
tras prstov po prvom výstrele
otriasa telom dlhé roky
cestou na čítačku zrazíš dva motýle
farebný prášok z krídel zostane na prednom skle
nikto za to nemôže
len strelec
pýtaš sa terapeutky, či možno pokazené veci opraviť
„vy predsa nie ste žiadna vec,“ odpovedá
no často si
hľadáš si meno a mesto
si zviera
pokazených ľudí vraj možno opraviť
zahojiť
otázne je
ako veľmi
pokazených
ako veľmi opraviť
ako veľmi zahojiť
(str. 41)
Ktovie, či ešte žije
-.- – — …- .. . –..– -.-. .. . … – . –.. .. .— .
raz sa ti zdalo, že si ho zahliadla prechádzať cez cestu
na sídlisku
mohol to byť on – mal podobné vlasy
podobný pohľad
rovnakú bradu
z profilu akoby splýval s krkom
svet na sekundu ožltol
keď sa vám stretli oči
ktovie, či ešte žije
ak to bol on, už nemusel
(zrazené telo letí vzduchom, mäkko dopadá na priechod
pre chodcov)
v určitých situáciách sa neľudskosť
môže stať ľudskou
nadľudsky po nej túžiš
(str. 63)
Možné riešenia po vzniku zvláštneho sveta
— — –.. -. . .-. .. . … . -. .. .- .–. — …- –.. -. .. -.- ..- –.. …- .-.. .- … – -. . …. — … …- . – .-
vieš o tom, že dve hlavy blízko seba
možno prestreliť jednou guľkou?
volím si svoju hlavu
blízko tvojej
alebo
svoj zvláštny svet
uprostred tvojho
(str. 65)
Železiarne
–.. . .-.. . –.. .. .- .-. -. .
akýsi nutkavý pocit
ma prinútil zastaviť autom
a nervóznym krokom prejsť k plotu
bola noc a zo žiary reflektorov
vyliezalo v železiarňach chápadlo veľké ako panelák
tá nadpozemská ruka
naberala sústa z hromady šrotu
a kŕmila neviditeľné ústa
odraz svetla na vrstvách materiálu ako na mori
navýšené svetlo – až do neba – som sa pozerala
uprostred noci som bola zrazu
taká maličká
milujem ťa
preblesklo mi hlavou
to, čo je medzi nami
je presne ako toto chápadlo
sme kúsky železa
sme na šrot
a čosi väčšie nás presúva
z miesta na miesto
akýsi nutkavý pocit
mi utrel oči
a naložil ma naspäť do auta
(str. 117)
Mirka Ábelová: Záznam o vzniku zvláštneho sveta. Brak, Bratislava 2026.