Rozhovor se Svetlanou Žuchovou

Rozhovor Petry Hůlové se Svetlanou Žuchovou se k tématu tohoto čísla vztahuje hned v několika směrech. Nejen že téma „cizí a domácí“ se objevuje v prózách obou autorek, zpovídané i zpovídající – souhrou okolností se také stalo, že ačkoliv obě žijí v Praze, rozhovor se odehrál v Bratislavě, kam zavítaly v rámci česko-slovenských diskuzních večerů.
 

Petra Hůlová: Svetlano, v jednom z tvých rozhovorů jsem se dočetla, že pro spoustu lidí je dneska literatura něco jako klub včelařů – zvláštní skupina lidí, věnujících se podivným aktivitám. V Čechách teď právě kolem tohoto tématu probíhá intenzívní debata, existuje iniciativa nazvaná Živá kultura 2013, která se snaží upozornit na to, že kultura je něco zásadního a měla by být podporovaná i státem. Jak bys ty sama vysvětlila člověku, který si myslí, že literát je včelař, že není včelař?

Svetlana Žuchová: O tomto sa teraz veľa diskutuje aj na Slovensku. Jedni ľudia hovoria, že umenie nemá byť vôbec podporované z verejných peňazí a má si na seba zarobiť tak, ako akýkoľvek iný produkt, že ide o to, aby sa každý umelecký produkt presadil na trhu. A tí druhí ľudia, medzi ktorých patrím aj ja, hovoria, že verejné inštitúcie by sa mali starať o to, aby umenie fungovalo a aj si udržiavalo nejakú kvalitu. O tom sa diskutuje stále dokola. Jedni hovoria svoje argumenty, druhí hovoria svoje argumenty a je to trošku otázka svetonázoru, ako náboženstvo.

Myslím si, že umenie a literatúra majú viesť k nejakému zážitku. Pokiaľ tento zážitok chýba, nie je možné človeka presvedčiť, že umenie je podstatné. Je to niečo, čo mu musí prinášať radosť, čo sa mu musí páčiť, alebo nejako ináč meniť prežívanie, a až potom človek pochopí, že to má zmysel. Pokiaľ je k umeniu ľahostajný a musí byť nútený do toho, aby čítal, pozeral filmy alebo počúval hudbu, tak ho o tom presvedčiť nemôžeme. Podľa mňa je veľmi dôležité, aby deti mali možnosť dostávať sa ku kvalitnej literatúre, ku kvalitnému umeniu, kvalitnej hudbe. A pokiaľ budú mať taký zážitok, bude pre ne prirodzené, že ho budú vyhľadávať aj v budúcnosti a budú ochotní umenie financovať aj zo svojich peňazí. Napríklad si budú kupovať knižky.

PH: Tvrdíš tedy, že když někdo vyrostl v prostředí, kde považují literáta za včelaře, není možné s ním najít společnou řeč – potom jde jen o silové přetlačování a o to, jestli si umělci nějakou podporu prosadí.

SŽ: Nechcem to absolutizovať až tak, že pokiaľ človek niečo nezíska v detstve, už to nikdy nenadobudne. Ale zdôraznila by som, že podľa mňa nejde o kognitívne presviedčanie, ale o sprostredkovanie zážitku. Som skeptická k tomu, ako možno niekoho presvedčiť o inom názore. Ako sa v poslednom čase do týchto diskusií zapájam, mám pocit, že aj ja opakujem stále tie isté veci a podobne ľudia, ktorí zdieľajú môj názor. Vzájomne sa čítame, podporujeme sa, ale dosah na ľudí iného názoru je veľmi malý. Oni si opakujú svoje, my si opakujeme svoje a nemám veľmi pocit, že by to k niečomu viedlo. Na druhej strane, čítala som stĺpček Saši Uhlovej, ktorá písala, že demokracia stojí na neustálej diskusii a neustálom opakovaní argumentov, a že to zmysel má. A tak sa tomu snažím veriť aj ja.

PH: Když píšeš, obracíš se k nějakému konkrétnímu publiku, respektive píšeš třeba pro intelektuály, pro lidi, kteří jsou s tebou na jednom břehu? Nebo se snažíš, aby tvoje knihy byly přístupné i těm, kdo tolik nečtou?

SŽ: V minulosti som písala pre konkrétnych ľudí. Keď som sa zamilovala, písala som texty pomyselne pre toho chlapca. Teraz už píšem s menším ohľadom na to, kto bude potenciálne čitateľom mojich kníh. Myslím si, že nemajú nejakú širokú čitateľskú obec, aj keď ma vždy príjemne prekvapí, keď za mnou príde niekto, od koho by som to nečakala, a povie mi, že sa mu moje knihy páčia…

Keď som vravela, že literatúra je ako včelárstvo, myslela som najmä na slovenskú literatúru. Vnímam to do istej miery tak, že moje knižky sú prijímané relatívne malou slovenskou literárnou komunitou.

PH: Kdybys měla svou tvorbu představit českým čtenářům a shrnout, o čem tvoje texty jsou, o čem píšeš a co je pro tebe podstatné, co bys řekla?

SŽ: Otázka, o čom píšem, je vždy zradná. Často sa mi stáva, že keď sa nejaký človek, ktorý nemá s literatúrou nič spoločné, dozvie, že som niečo napísala, je to jeho prvá otázka. Vždy ma to zaskočí a väčšinou to odbijem slovami: ale, také veci, taký román. Ťažko sa mi odpovedá. Veci, ktoré som doteraz napísala a ktoré mi vyšli, boli, zjednodušene povedané, o cudzine a cudzinectve. Postavy boli často buď ľudia zo zahraničia alebo ľudia žijúci v zahraničí, ktorí sa vyrovnávajú so zážitkom cudzosti. Zahraničie a cudzinectvo sú extrémnym vyhrotením existenciálneho zážitku outsiderstva alebo cudzosti, a to je vlastne téma, ktorá spája všetky moje tri knižky.

Ale asi sa mi už tá téma trochu vzdialila alebo sa vyčerpala. Momentálne pracujem na texte, z ktorého by mal vzniknúť román, a ten už je o niečom inom. Bude o umieraní rodiča.

PH: Pocit outsiderství, jisté nepatřičnosti a sociálního autismu je možná obecně charakteristický pro lidi, byť ne bez výjimky, kteří píšou. Snažíš se tento svůj pocit vyčlenění přemáhat, nebo si ho naopak pěstuješ, protože je pro tvoje psaní důležitý?

SŽ: Skutočne, je to pocit, ktorý mám už asi od detstva, hoci som si to vtedy neuvedomovala. Veľmi dlho mi to bolo nepríjemné a roky som sa to snažila premôcť. Veľmi som sa snažila ešte v detských kolektívoch a potom na vysokej škole niekam patriť. Nie veľmi sa mi to darilo. Keď sme boli v puberte, istá nonkonformita sa nosila a väčšina ľudí si to, ako si povedala, pestovala. Myslím si, že ja som sa vždy snažila o konformitu, konvenčnosť a nemala som tendenciu vedome vzdorovať, búriť alebo rebelovať. Je to asi aj mojím vnútorným pocitom cudzinectva. Veľmi som prahla po zážitku spolupatričnosti a príslušnosti k nejakej skupine, takže som to skôr niesla ako handicap, snažila som sa s tým bojovať a pracovala som na sebe. V mladosti som bola veľmi plachá a vyslovený introvert a snažila som sa to prekonať, v čom mi pomohla aj moja práca, ktorá je relatívne náročná na kontakt s ľuďmi.

PH: Já jen dodám, že pracuješ jako psychiatrička.

SŽ: Áno, teda kontakt s ľuďmi je mojou každodennosťou, a myslím, že som sa v tom veľmi zlepšila. Tiež ako človek dospeje, už nemusí byť taký konformný, lebo ostatní ľudia s vekom lepšie tolerujú inakosť. Teraz ma už odcudzenosť trápi čoraz menej. Ako si povedala, ľudia, ktorí píšu, sa často cítia podobne, takže som zistila, že je to pocit, ktorý nemám len ja, ale aj iní. Dá sa povedať, že teraz to už vnímam ako výhodu. Mám okolo seba okruh ľudí, s ktorými si dobre rozumiem a nemám pocit, že som osamotená.

PH: Necháváš hrdiny svých textů odžívat věci, které sama aktuálně řešíš?

SŽ: Určite áno. Je to otázka, ktorú sa ma často pýtajú, a ja im citujem teba, keď si raz niekde povedala, že opisuješ nejaký obraz, ako by to bola skutočnosť, ibaže sa nikdy nestala. To sa mi veľmi páči, lebo to mám podobné. Konkrétne situácie v mojich knihách sa väčšinou nestali tak, ako sú tam opísané, ale nejakým spôsobom sa zakladajú na skutočnosti, ktorú som prežívala. Často odrážajú to, čím intenzívne žijem, čiže keď som žila sama v zahraničí, odrazilo sa to v nich. Ľudia sa ma tiež pýtajú, či sa v knihách nejakým spôsobom odráža moja práca. Dlho sa nijakým spôsobom neodrážalo napríklad to, že som študovala medicínu. Ale čím viac som tou prácou pohltená, lebo mi zaberá relatívne veľa času, pomaličky sa to dostáva aj do mojich textov. Takže, to, čo ma obklopuje, to, čím intenzívne žijem, to sa určite prenáša aj do knižiek.

PH: Co se týče tvojí poslední knížky Zlodeji a svedkovia, přijde mi, jako by hrdinové byli odsouzení k životnímu debaklu – každý jiným způsobem. Je to odraz tvého názoru na to, jak to v životě funguje?

SŽ: To je častá spätná väzba, ktorú na tú knihu dostávam. Čitateľom sa zdá, že všetci hlavní hrdinovia sú nešťastní a nemajú ani šancu byť šťastní. Myslím si, že som ozaj pesimista. Optimizmus mi nie je veľmi blízky, hoci na každodennej úrovni sa dokážem tešiť z vecí a mať pestrý a zábavný život, ale hlbšie a svetonázorovo som skôr pesimista. Tiež som vtedy nemala veľmi šťastné životné obdobie a písala som smutná.

Ale predsa len tá kniha ukazuje iba krátke časti života postáv. Postavy sú ešte všetky mladé, život majú pred sebou, a aj keď v tom krátkom období, ktoré kniha zobrazuje, to vyzerá skutočne na debakle, ešte sa to všetko môže otočiť a môžu dopadnúť dobre. A vlastne aj v texte, ktorý teraz píšem, na túto knižku veľmi zľahka nadväzujem. Vzala som si hlavnú postavu Marisiu, ktorej život ďalej rozvíjam, a myslím, že to s ňou vyzerá celkom dobre, že už je spokojnejšia.

PH: Píše se ti teď jinak, než se ti psalo před lety?

SŽ: Myslím, že sa mi píše ťažšie. Jednak preto, že mám určite menej času. Prvú knihu som písala ešte ako vysokoškoláčka a vtedy som si času mohla brať omnoho viac, keď som ho potrebovala. Nasledujúce dve knihy som napísala v období, keď som už bola po škole, ale nepracovala som. Vtedy som sa rozhodla, že budem iba písať, prekladať a žiť na voľnej nohe. Teraz, keď mám zamestnanie, ktoré si vyžaduje veľa času, sa mi v praktickej rovine píše oveľa ťažšie. Nie som typ človeka, ktorý dokáže písať desať minút každé ráno, ale potrebujem dlhší časový úsek.

Druhá vec je, že keď som písala prvú knižku, vôbec som nečakala, že z nej bude kniha. Vtedy som písala z vlastnej potreby, pre vlastné potešenie. Že z toho nakoniec vznikla kniha, bola náhoda. Z toho vyplýva, že som písala slobodnejšie a takpovediac od srdca. Jednoducho som si sadla a písala som, to sa mi teraz stáva oveľa zriedkavejšie. Oveľa viac nad textom premýšľam, oveľa viac po sebe opravujem, oveľa viac to reflektujem.

PH: Je tvým snem být někdy úplně na volné noze a věnovat se jen literatuře, nebo to chápeš tak, že lidi, kteří se věnují jen literatuře, jsou tak trochu odtržení od reality, zatímco ty máš díky svému zaměstnání nejen jistý příjem, ale také nohy na zemi a k tomu vhled do světa, který tě může inspirovat?

SŽ: Veľmi dlho som si hovorila, že by som sa rada venovala iba písaniu, a zamestnanie som skôr vnímala ako nutnosť. Istým spôsobom je aj psychohygienicky dobré mať režim, chodiť každé ráno do zamestnania a byť niečoho súčasťou. Ale pre písanie to zdravé nie je. Najmä, ak je človek taký typ ako ja, že potrebuje na samotné písanie skutočne dlhší časový úsek a  nedokáže písať každé poobedie len chvíľku. Veľmi by som si užila, keby som mohla nepracovať. Dokonca aj plánujem, ak život dovolí, že by som si niekoľko mesiacov, pol roka, dajme tomu, urobila pauzu, v úvodzovkách tvorivé voľno, aby som mohla opäť viac písať. Na druhej strane, teraz, keď som už dlhšie zamestnaná, nie je mi tá práca úplne proti srsti. V podstate robím vec, ktorá ma baví a ktorú by som nerada úplne opustila. Rada by som robila psychiatriu, ale rozhodne menej. Nemám pocit, že zamestnanie na plný úväzok prospieva písaniu.

PH: Jak bys popsala svůj tvůrčí proces? Kdy píšeš, jak to vypadá a máš nějaké svoje rituály?

SŽ: Ja som vyslovene ranný typ. Čo neurobím ráno, už potom neurobím. V ideálnom prípade, pokiaľ ráno nemusím ísť do práce, tak by som sa zobudila, zapla si počítač, urobila si kávu a písala niekoľko hodín, lebo potom to už veľmi nejde. Dlho som písala v kaviarňach, ale dnes píšem doma, za svojim stolom.

Raz nám prednášala jedna profesorka psychiatrička o tom, ako písať vedecké články, a hovorila, že človek by mal poznať svoj biorytmus, vedieť, kedy mu to najlepšie myslí a využiť ten čas. Pokiaľ je to pre niekoho ráno, skutočne by ráno nemal robiť nič iné, len sa venovať písaniu, a pokiaľ je to pre niekoho v noci, mal by to robiť vtedy. Môj drahocenný čas je ráno a vždy ma hnevá, že aj moja práca je ranná, že máme ráno vizity, komunity a sedenia. Preto ráno, keď už musím skončiť s písaním a ísť do práce, naozaj ma to rozladí. Ten čas, keď mi to najlepšie myslí a keď môj mozog funguje najlepšie, musím venovať niečomu pre mňa v tej chvíli menej dôležitému.

PH: Taky jsem ranní typ… Co bys řekla o současné slovenské literární scéně? Nejde mi teď ani o nějaké tipy na autory, ale spíš o to, jaká jsou témata, jaký je jazyk a jak se to celé mění či naopak zůstává napříč generacemi podobné.

SŽ: V slovenskej literatúre určite nastal boom v témach zahraničia a pobytu v zahraničí. Už len z minulých finalistiek Anasoft litery: knižka Buchty švabachom Zusky Kepplovej sa odohráva sčasti v Budapešti, sčasti v iných mestách a Dandy Michaely Rosovej v Berlíne. Takže témy prežívania Slovákov v zahraničí sú aktuálne veľmi populárne.

A ešte je taká druhá vlna, ako napríklad román Petra Krištúfka Dom hluchého. Myslím, že teraz nastupuje vlna návratu ku klasickejším témam, taký príklon ku klasickému románu na jednej strane, a na druhej strane história a tradície. Román Dom hluchého je história jednej rodiny, ktorá zároveň mapuje históriu Slovenska a slovenskej spoločnosti. Takže rodinné vzťahy, rodinné vzťahy na pozadí histórie, história rodiny, to sú témy, ktoré momentálne visia vo vzduchu. Možno Dom hluchého je jedna z prvých takých kníh, ale mám pocit, že nás čaká príklon k týmto témam.

PH: Kde v tomhle kontextu vidíš sama sebe?

SŽ: Text, ktorý momentálne píšem, je o umieraní rodiča, vzťahu dieťa–rodič, aj o súrodeneckých vzťahoch. Keď Peter Krištúfek vydal Dom hluchého, tak niekde napísal, že je to jeho najtradičnejší text a že je vlastne o rodine – a mňa prekvapilo, aké je to zvláštne, že aj ja mám podobný pocit, že píšem môj najtradičnejší text. Nie je tam žiadny jazykový experiment a aj tie témy sú relatívne tradičné, rodinné. Bez toho, aby som to chcela, aj ja sama idem v tejto línii, ktorú som opísala.

PH: A proč u tebe ten posun nastal?

SŽ: Možno je to tým, že ako človek dospieva, žije už konvenčnejším životom. Knihy, ktoré som písala predtým, boli o ľuďoch, ktorí sú vykorenení alebo bez domova. Možno už mám toto za sebou. Svojím spôsobom som si domov už asi utvorila, takže túto tému opúšťam a momentálne je aj pre mňa osobne dôležitá téma rodiny. Možno je teda tematický posun otázkou dospievania istej generácie.

PH: Je pro tebe psaní dnes něčím jiným než dřív? Mluvila jsi o tom, že se ti píše hůř, že je to těžší a máš míň času. Vnímáš ještě nějaký jiný posun?

SŽ: Ešte stále je pre mňa písanie zónou slobody. Ako som včera povedala v našej diskusii v Artfore, hoci si dlhodobo píšem denník, ani písanie denníka pre mňa nie je také slobodné, ako písanie literárnych textov. Je to pre mňa oblasť, kde som asi najautentickejšia a najviac sa približujem sama sebe. Ak sa toto zmení, tak to prestane mať celé zmysel, ale zatiaľ to ostáva. A tá zmena je v tom, že sa moje písanie sprofesionalizovalo. Napríklad teraz, keď píšem knižku, už dopredu viem, kde vyjde. Predtým to tak nebolo, písala som text a ani som nevedela, či vyjde alebo nie. Ale to je asi prirodzené.

PH: Máš ve slovenské nebo i světové literatuře někoho, ke komu se vztahuješ? Nechci říct přímo vzory, ale zkrátka autory, s kterými prostřednictvím svého psaní komunikuješ, polemizuješ, které napodobuješ, nebo naopak kterým se podobat nechceš?

SŽ: Keď mi vyšla prvá knižka vo vydavateľstve drewo a srd, ktorého zakladateľom bol Peter Šulej, okolo neho tam bola skupina literátov, najmä básnikov, ako napríklad Michal Habaj, Nóra Ružičková, Peter Macsovszky a literárny kritik Jaroslav Šrank. To boli prví ľudia z literárneho sveta, ktorých som poznala, a vtedy som sa k nim veľmi vzťahovala. Michal Habaj napísal doslov k mojej prvej knižke, s Petrom Šulejom, ktorý tú knižku vydal, som bola dlho kamarátka. Považovala som sa za člena tej skupinky a určite som bola aj ich štýlom písania ovplyvnená. Toto sa časom vzdialilo, ľudsky, ako naše životy išli inými smermi, ale aj literárne.

Ešte raz zmienim Nóru Ružičkovú, slovenskú poetku a výtvarníčku. Jednak sa mi mimoriadne páči jej poézia, jednak mám pocit, že je veľmi dobrou čitateľkou mojich textov. A teraz som celkom rada, že som našla Viktora Suchého, ktorý bude redaktorom môjho nasledujúceho románu, a vlastne už bol redaktorom Domu hluchého od Petra Krištúfka. Mám pocit, že Viktor tiež dobre rozumie tomu, čo píšem.

PH: A co říkají literáti a lidé pohybující se na literární scéně na to, že jsi psychiatrička, a jak naopak chápou psychiatři tvojí literární činnost?

SŽ: Pre veľa ľudí je exotické, že človek je psychiater. Majú zromantizované predstavy o tom, čo tá práca znamená. Vychádzajú viac z filmov, kde sa opisuje psychoanalýza a ležanie na gauči. Konvenčná psychiatrická práca ale zďaleka nie je taká vzrušujúca a romantická. V zásade, mám tie dva svety dosť oddelené. Je to aj tým, že ako psychiatrička pracujem v Prahe. Moji kolegovia sa až časom dozvedeli, že aj píšem, ale nemyslím si, že moju literárnu tvorbu poznajú. Aj psychiatri považujú moje písanie za exotické. Kladú mi také tie otázky, že o čom píšem, na ktoré sa nedá úplne jednoznačne a krátko odpovedať. Takže prienik tých dvoch svetov je pre mňa veľmi malý, a dotýkajú sa veľmi málo.



Zpět na číslo