Rozhovor se Zuzanou Ďaďovou vedla Silvie Mitlenerová
Číslo otevíráme rozhovorem se slovenskou sociolingvistkou a datovou koordinátorkou Zuzanou Ďaďovou. Hovořily jsme nejen o možnostech posílit inkluzivitu písemného jazyka, ale i o tom, jak se vyrovnat s mluvenou řečí, koho se ptát, podle koho se řídit a jak nezapomínat ani na jiné podoby identity, než je ta genderová.
Silvie Mitlenerová: V tomto čísle Plavu dostaly překladatelky a překladatelé prostor poradit si s nebinárním jazykem po svém – součástí zadání překladů nebyl žádný odkaz na normu, obecnou ani vnitřní časopisovou. Ve výsledku se objevuje užití hvězdičky, lomítka, podtržítka i jistá variace na anglické singulární „they“ způsobem „já jsem žili, neřekli jsem ti to“. Co vám připadá jako nejschůdnější cesta? Co volíte nejčastěji?
Zuzana Ďaďová: Vo svojom písanom prejave sa k tomu väčšinou snažím pristupovať opisom. Napríklad: „venuje sa písaniu kníh“, „zdravotnícky personál“, „akademická obec“ a tak ďalej. Rada používam aj kolektívne pomenovania ako študentstvo, členstvo, obyvateľstvo. Tiež často prechyľujem, hovorím o skupinách ľudí v ženskom aj mužskom rode, to znamená „učitelia a učiteľky“. Je to síce binárny spôsob, ale každá snaha sa predsa počíta. Neraz použijem aj slovo osoba alebo ľudia – „ľudia rómskeho pôvodu“, „nebinárne osoby“ či „ľudia zo Slovenska“ namiesto „Slováci a Slovenky“.
Hviezdičky, lomky a podčiarkovníky ma trochu rušia. Keďže pripravujem texty na Instagrame, potrebujem, aby sa dobre a rýchlo prečítali, nechcem ich veľmi komplikovať. Snažím sa, aby boli popularizačné a aby sa na nich ľudia zbytočne nezadrhávali. Ak niektorý z týchto znakov použijem, tak najčastejšie asi hviezdičku. Počula som rôzne teórie o tom, ako na ľudí vplývajú. Hviezdička sa vyslovene rozbieha do všetkých strán, môže preto symbolizovať diverzitu. Podčiarkovník evokuje spektrum. Lomku ľudia nemajú až tak radi, lebo pôsobí dosť binárne.
SM: V článku na Druhé : směně [1] píšete, že „spisovný štandard nie je ‚daný bohom‘ alebo prírodou a môžeme ho meniť ‚zdola‘“. Může se to povést i s inkluzivním jazykem, nebo nedosáhneme jeho přijetí a rozšíření, dokud jazykové ústavy nepřikážou „pište hvězdičky“?
ZĎ: Je dôležité brať do úvahy, že ide o novotu a záleží, ako rýchlo si na ňu ľudia zvyknú. Nemusíme čakať na to, čo povie Jazykový ústav Ľudovíta Štúra alebo Ústav pro jazyk český. Prijatie dosahuje mnoho slov, ktoré ešte nie sú v našich jazykoch kodifikované, ale sú všeobecne používané. Napríklad v slovenčine slovo „kľud“, ktoré sa „zakazuje“, pretože ide o bohemizmus. Mali by sme všetci „pokoj“, ale väčšina ľudí aj tak povie skôr „kľudne“ než „pokojne“.
Spisovné výrazy sú podľa mňa tie, ktorým všetci vo všetkých sociálnych vrstvách a regiónoch rozumejú a aj ich používajú. Som deskriptivistka a vnímam, že autority, ktoré sa snažia preskribovať jazyk a zamraziť ho, sú trochu „old school“, kedysi to možno malo zmysel, no teraz už nie. Som samozrejme vďačná, že existujú príručky. Plnia dôležitú funkciu hlavne pre ľudí, ktorí sú uzavretí v konkrétnom sociálnom kontexte a možno z neho chcú vystúpiť. Keď sa ocitnú vo formálnej situácii a nie sú si istí skloňovaním alebo časovaním, môžu si to v nich overiť. Osobne ale príručky vnímam hlavne ako odporúčania. Všetko posudzujem podľa kontextu a zrozumiteľnosti. Zaujímavým príkladom je prechyľovanie cudzích ženských priezvisk. Julia Roberts by mala byť spisovne Julia Robertsová, ale nikto túto formu nepoužíva. Keby som ju tak nazvala, asi by som bola vlastne trošku mimo. Rovnaké je to s generickým maskulínom, ktoré podľa mňa už prestáva byť generické a začína byť špecifické.
SM: Slyšela jsem nedávno argument, že generické maskulinum není maskulinum, ale obecné pojmenování, že se v něm přece všichni musíme najít. Jenže to prostě maskulinum je, a nejen gramatické. Stejně jako když si vyberete přechylování nebo ženské podoby slov, vždycky tím vysíláte nějaký signál. Ředitel a učitelka, doktoři a sestry…
ZĎ: Úzus postupne dokazuje, že maskulínum je stále častejšie vnímané ako špecifické, pretože máme potrebu zmieniť oba rody. Cítime, že keď povieme len doktori, už to znie príliš mužsky. V EÚ vznikol slovenský dokument o rodovo neutrálnom inkluzívnom jazyku. Primátor Bratislavy Matúš Valo neustále hovorí o „Bratislavčankách a Bratislavčanoch“. To sú dôkazy, že úzus a vnímanie jazyka je prvoradé a inštitúcie môžu reagovať neskôr. Myslím, že ani nie je v ich silách všetko zmapovať včas a hneď dávať do príručiek. V tomto prípade by to ani nešlo, lebo podľa mňa stále čakáme, čo úzus ukáže. Napríklad, či nebinárni ľudia o sebe budú najčastejšie hovoriť v strednom rode, alebo budú onikať.
Úprimne, keď sa o tomto bavíme, mám pocit, že sme preskočili dôležitú fázu vo vývine vnímania jazyka. Od stotožňovania správnosti so spisovnosťou sme sa hneď dostali ku presadzovaniu inkluzívneho jazyka. Trochu sme teda vynechali štádium tolerancie voči tomu, ako ľudia rozprávajú. Keď niekto hovorí viac nárečovo, nebudeme sa z toho smiať. Nebudeme vravieť ľuďom z Prahy, že znejú arogantne, ani ľuďom z Moravy, akí sú zlatí či vtipní. Dôležitá je skrátka tolerancia a rešpekt voči tomu, že každý to máme s jazykom a nárečím trošku inak, a potom akceptácia toho, ako ľudia chcú rozprávať a byť adresovaní.
Keď komentujeme spôsob reči, komentujeme zároveň pôvod a identitu. Chýba mi debata o otvorenosti voči rôznorodosti, nie len v rámci binárnosti alebo genderových identít, ale aj v rámci sociálnej stratifikácie a geografického rozloženia. Keď v španielskych seriáloch alebo filmoch vystupujú postavy, ktoré rozprávajú napríklad s andalúzskym prízvukom, už nie sú prezentované len stereotypne ako vtipkári, ale ako normálni ľudia. U nás takéto regionálne zastúpenie bez stereotypizácie daných hovoriacich stále dosť chýba.
SM: Vrátila bych se ještě k těm grafickým značkám. Přijde mi, že v písmu jde opravdu jen o zvyk, navíc můžete dost vylepšit svět pouze tím, že použijete hvězdičku nebo se jinak pokusíte o inkluzivní jazyk. Vlastně si ale nejsem jistá, jak potom ty texty číst nahlas – třeba na křtu tohoto čísla.
ZĎ: Podľa mňa tu narážame na niečo, čo sa málokedy zohľadňuje pri rôznych rozhovoroch o inkluzívnom či rodovo neutrálnom jazyku. Existuje zásadný rozdiel medzi písanou a hovorenou rečou. Nie vždy si uvedomujeme, že ide o dva úplne odlišné jazyky. Nie len preto, že v písanej reči dodržiavame omnoho jednotnejší syntax a dokončujeme vety, ale aj preto, že nie je spontánnym spôsobom vyjadrovania sa a máme čas si ho premyslieť a opraviť. Hovorená reč je ale zase niečo úplne iné.
K opisným formám pristupujem častejšie práve preto, že sa približujú hovorenej reči. Dajú sa prečítať a človek sa na nich zasekáva. Pre mňa je to príjemnejšia cesta, niekedy je však otravná, vyžaduje veľkú mieru kreativity a je do určitej miery barierová. Jazyk je barierový a ako človek s doktorským štúdiom, ktorý je ponorený v knihách a zaoberá sa jazykom, to možno dokážem zvládnuť lepšie než niekto, kto na prácu s textom nie je zvyknutý.
Bavíme sa stále o niečom, čo je v rámci celej spoločnosti veľmi marginálna téma. Bavíme sa o sociálnej bubline, ktorá to momentálne rieši a pravdepodobne sa to od nej v najbližších rokoch rozšíri ďalej. Táto téma bude plynúť od prestížneho centra, od prestížnych bublín, smerom ku zvyšku spoločnosti. Ale to bude trvať istý čas a teraz sme v počiatočnom štádiu.
SM: Na závěr: znáte nějaké dobré příklady z praxe jiných jazyků, mimo již zmíněné anglické singulární „they“ a například německé „*innen“?
ZĎ: Jazyk, na ktorý som odborníčka, je španielčina. Pokiaľ ide o iné jazyky, nemám veľa poznámok. V španielčine sa často používa zavináč alebo X. Keď som pred dvanástimi rokmi bola na Erasme v Oviede, niektorí muži v umelecko-ľavicových kruhoch niekoľkokrát použili generické feminínum ako „vamos todas“ alebo „nosotras comemos“. Bola som vtedy z toho trochu zmätená. Mala som dvadsať dva rokov a myslela som si, že keď sú v skupine ženy aj muži, používa sa „nosotros“ podľa gramatickej príručky. Samozrejme, v tom čase ešte feminizmus nebol tak rozšírený, takže som sa tým príliš nezaoberala. Už vtedy sa však o týchto témach začalo hovoriť.
Zuzana Ďaďová
Zuzana Ďaďová (* 1990, Dolný Kubín) vystudovala hispanistiku na Filozofické fakultě Masarykovy univerzity, ve své disertaci se věnovala sociolingvistice španělských dialektů. Baví ji pozorovat, jak se jazyk mění v měnící se společnosti. Pracuje v IT a ve volném čase tvoří instagramový účet Čo hovoríš, který se věnuje vztahu jazyka a společnosti, nářečím, jazykům ve světě, původu slov či evoluci jazyka.
Silvie Mitlenerová
Silvie Mitlenerová (* 1987, Mladá Boleslav) vystudovala anglistiku-amerikanistiku na Filozofické fakultě Univerzity Karlovy. Žije v Liberci a živí se literárním překladem – přeložila například romány Říše divů (2020) nebo Queenie (2021). S Jaroslavem Olšou, jr. sestavila antologii českých překladů filipínských povídek Kuřata v hadí kleci (2020). V redakci Plavu působí od roku 2008, je rovněž členkou Obce překladatelů a spolku Trans*parent, který usiluje o prosazování práv a pozitivních společenských změn ve prospěch transgender, nebinárních a intersex osob.
Poznámky:
1. Ďaďová, Zuzana. „Čo hovoríš a kam patríš? O tom, ako nás jazyk (ne)reprezentuje.“. Druhá : směna. https://druhasmena.cz/clanky/co-hovoris-a-kam-patris-o-tom-ako-nas-jazyk-ne-reprezentuje. Citováno 21. května 2023. [Zpět]