Rozhovor s Rudolfem Chmelem

V tomto čísle přinášíme rozhovor s literárním vědcem Rudolfem Chmelem, jednou z nejpovolanějších autorit v otázkách spojených se střední Evropou obecně a zejména s literaturami tohoto jedinečného prostoru.
 

Magdalena Bystrzak: Narodili ste sa v Plzni, v rokoch 1990–1992 ste pôsobili ako veľvyslanec Československa v Maďarsku, žijete v Bratislave, avšak už niekoľko rokov chodievate pracovne do Prahy. Vo svojej vedeckej činnosti sa popri inom venujete aj slovensko-maďarským literárnym vzťahom, slovenskej literatúre a strednej Európe. Ľahostajné vám nie je ani susedské Poľsko. Cítite sa teda ako Stredoeurópan? Čo pre vás, osobne, znamená stredoeurópska identita?

Rudolf Chmel: To je otázka na monografiu alebo aj autobiografiu. Slovenský prozaik Pavel Vilikovský má v knižke Krutý strojvodca jedinečnú poviedku s názvom Všetko, čo viem o stredoeurópanstve. Začína sa vetou, ktorú svojim rodákom často citujem: „Človek môže prežiť v strednej Európe celý život, a nemusí byť zato Stredoeurópanom.“ a o pár viet ďalej pokračuje: „No a človek môže byť po celý život Stredoeurópanom, a vôbec na to nemusí prísť.“ Keď hovorí o prvom prípade, pripomína Vilikovský, že títo, nazvime ich Nestredoeurópania, ktorí žijú celý život v strednej Európe, sú absolútni suveréni v slovenských horských obciach (preložme: rurálni Slováci), ale v mestách a veľkých obciach sa „pohybujú veľmi neisto“.

Ja by som k uvedeným dvom prípadom dodal možno tretí: človek môže prežiť život v strednej Európe a môže si uvedomovať, že okrem toho, že má identitu krajovú, národnú, je aj Stredoeurópanom so svojráznou identitou – mentálnou, kultúrnou, jazykovou atď. V zmysle slov Györgya Konráda, ktoré sú mottom citovanej Vilikovského poviedky: „Stredoeurópanstvo, to nie je štátne občianstvo, ale svetonázor“. Pre mňa dnes to je predovšetkým opak nacionalistického partikularizmu, intolerancie, komplexu menejcennosti, izolácie, uzavretosti. Stredoeurópanstvo má svoj vlastný svet, v ktorom sa stierajú hranice nielen preto, že neboli vždy najlepšie nakreslené, svet, v ktorom sa zásluhou nových menšín stierali, a ešte stále sa stierajú, hranice jazykové (zvyšky bilingvizmu tu ešte žijú, hoci niekdajší trilingvizmus či kvadrilingvizmus je už minulosťou). Ale zároveň je to svet, v ktorom existuje, ba dnes aj kvitne nacionalizmus, strach o menšiny, aj z menšín, o hranice, svet, proti ktorému autentické stredoeurópanstvo je priamo rajom. Takže sú asi dve stredné Európy – zatvorená a otvorená. Ale aj dve Slovenská či Maďarská a Poľská. Asi len Česko absolvovalo dnešnú stredoeurópskosť bez vnútornej rozlomenosti identity, hoci nie bez väčšej sebestrednosti (inak: Jiří Gruša hovoril kedysi na začiatku deväťdesiatych rokov, že Pražania sú „nejstředoevropštější ze Středoevropanů“). Také stredoeurópske historické traumy ako holokaust, odsun Nemcov a ďalšie dejinné atrocity sme však ešte stále vo svojich identitách dostatočne nespracovali. Aj preto sú tu stále potrební spisovatelia, intelektuáli, v dielach ktorých možno identifikovať ten stredoeurópsky „svetonázor“, príbuznosť ducha.

MB: Jeden z nich, Czesław Miłosz, písal kedysi o pripútaní sa jednotlivca k národnému jazyku, Bruno Jasieński, futuristický básnik, písal v poľštine, ruštine a francúzštine. Svetoznámy Kunderov príklad poukazuje zas na to, že spisovateľ sa môže svojho jazyka zrieknuť. My v strednej Európe pestujeme kult národných jazykov od národného obrodenia osobitne intenzívne, a dodnes jazykové cítenie sveta determinuje spisovateľov takpovediac v ich vnútornej identite, a je jedno či žijú doma alebo v cudzine, resp. v exile…

RCh: Kundera je dobrý príklad, hoci trochu výnimočný, na to, že aj v zrelom veku je možná radikálna jazyková konverzia. Sándor Márai je zasa príklad autora, ktorý napriek štyridsaťročnému exilu a polyglotstvu neprestal priamo zbožňovať materinský jazyk ako absolútnu nevyhnutnosť svojej tvorivej integrity. Jazyk iste patrí k základným zložkám národnej identity, u nás najmä od toho národného obrodenia. Czesław Miłosz však oprávnene hovorí, že lásku k jazyku nemožno racionálne vysvetliť. A nie náhodou aj on – ako ten Márai, Gombrowicz –, ktorý prežil väčšiu časť života mimo vlasti, si nenechal vnútiť zlom, písanie v inom jazyku, ako hovorí vo svojej Abecede, lebo v tom videl „obavu zo straty identity, pretože ak zmeníme jazyk, určite sa stávame niekým iným“. (Ktovie, čo by na to povedal Milan Kundera.) Isto sa však nájdu viaceré príklady Kunderovho typu. Jazykové cítenie sveta (ostaňme stále pri literatúre) je isto možné, takisto ako jednotlivé jazykové vedomie – dobrým príkladom sú napríklad autori tzv. menšinovej maďarskej literatúry na Slovensku. Hoci žijú v prostredí, ktoré ich tlačí do bilingvizmu, literárne sa dokážu prejaviť iba v maďarčine. (Signifikantnou je realita opačná – ojedinelí tzv. menšinoví slovenskí spisovatelia v Maďarsku, naopak, veršujú, píšu často rovnako v slovenčine ako v maďarčine.)

MB: To znamená, že možno – aj v literatúre – žiť dvoma identitami?

RCh: Nie je to, myslím si, celkom modelový príklad, skôr výnimočný, typický pre stav asimilácie slovenskej menšiny v Maďarsku. Pravdou asi je, že človek môže žiť viacerými identitami, ale zjavne dominantná je tá jedna – daná materinským jazykom. Možno je jazyk naozaj prvotný, pokiaľ ide o identitu, a história, a všetko ostatné, je za ním. (Keď niekedy trochu zjednodušene či žartovne chcem odhaliť identitu človeka, tak hovorievam, že sa prejaví v tom, v akom jazyku počíta – napríklad peniaze! – alebo v akom jazyku nadáva.)

MB: Platí to aj v prípade slovensko-českého bilingvizmu, keď z histórie vieme, že Slováci až do národného obrodenia (ale evanjelici v liturgii do viac ako polovice minulého storočia) používali češtinu?

RCh: Slováci používali češtinu ako kultúrny a liturgický jazyk už v predobrodeneckom období. Opačne to fungovalo iba ojedinele – Peter Jilemnický, ktorý ako dvadsaťdvaročný učiteľ prišiel na Slovensko krátko po vzniku Československa, čoskoro uverejňoval svoje prózy v kultivovanej slovenčine, poznačenej dokonca lyrizmom a veľkou empatiou voči dedinskému prostrediu; pred ním literárny kritik slovenského symbolizmu, Juhočech František Votruba, písal svoje esejistické texty štylisticky i lexikálne vycibrenou slovenčinou. V inom kontexte, slovensko-maďarskom, by sa našli najmä príklady na používanie maďarčiny slovenskými autormi v ešte hojnejšom počte tak v autorskej, ako v čitateľskej konkretizácii. Napokon, našli by sa na to v strednej Európe aj iné príklady, najmä tam, kde sa ľudia, kultúry, literatúry stretávali. Na hranici, ktorá rozdeľovala, ale aj spájala (čo je, chvalabohu, jej terajšie poslanie).

MB: Kde sú podľa vás hranice strednej Európy?

RCh: Václav Cílek vo svojej inšpiratívnej knihe Krajiny vnitřní a vnější hovorí, že ak je pre Stredoeurópanov dôležitá nejaká hranica, tak je to práve areál jablkovej štrúdle. Naposledy som sa o tom presvedčil na malom stredoeurópskom sympóziu v Przemysli, keď som si dal jeho variant, ktorý som aj doma mal rád: pité. Ako potom nebyť Stredoeurópanom? Ale ak by som mal hovoriť o stredoeurópskej pohyblivej hranici, tak je to napríklad priestor, ktorý, ako ten Andrzej Stasiuk, dokážeme okrúžiť tristokilometrovou kružnicou zapichnutou kdekoľvek, kde žijeme, a obsiahneme ho duchovne. Kde sú európske hranice Jurija Andruchovyča? Tam, kde sa po vojne na svojej anabáze dostal jeho starý otec. Kdesi vo Viedni, kde sa na korze prechádzal i môj dvojmetrový prastrýko, generál c. a k. armády. Kde sú hranice Európy Andrzeja Stasiuka? Tam, kde sa dostal takpovediac per pedes zo svojho Wołowca. Moje najskôr tam, kde putovala moja zvečnená stará mama – z vojvodinského Turskeho Bečeja do Plzne a odtiaľ pod Tatry. Každý má možno vlastné, osobné hranice strednej Európy, hoci o nich zväčša nevie. Tie moje sú kdesi medzi Bratislavou, Prahou, Budapešťou, Viedňou, Krakovom. Všade tam môžem zapichnúť tú tristokilometrovú kružnicu – a budem doma.

MB: Vy ste vyznávač akejsi liberálnej, tolerantnej strednej Európy, ktorá má svoje historické korene v tomto priestore viac-menej vykolíkované rakúsko-uhorskou monarchiou. Ale nebolo v nej všetko iba pekné, harmonické…

RCh: Nie som a nikdy som nebol monarchista, ale spomínaná monarchia, tak trochu predchodkyňa našej strednej Európy, mala svoje výhody, ktoré možno i dnes pripomenúť: na pohyb v nej nebol potrebný cestovný pas, spoločný trh, mena, železničná infraštruktúra, nemčina ako dorozumievací jazyk, ako hovorí maďarský politológ Péter Kende, ale i kníhkupectvá či kaviarne, ktoré spájali spoločnosť, a hoci isto nie celý ľud monarchie, tak aspoň jej meštianstvo a inteligenciu do istého kultúrneho, mentálneho, psychologického spoločenstva, ktoré na rozdiel od rurálnej väčšiny bolo nielen urbánnejšie, ale i európskejšie. Lebo tá monarchia, v širšom zmysle stredná Európa, patrila a dodnes patrí do Európy, do tej západnej, má svoj jednotný štýl, o čom možno viac ako literatúra svedčí napríklad architektúra. Iná vec je, že rozvoju národných identít nepanujúcich národov monarchia nežičila, čo odzrkadľujú viaceré historické traumy a stereotypy dodnes. Napokon, najčastejšia kríza identity strednej Európy bola determinovaná etnicky, vyplývala z tenzií minulosti, z premenlivosti hraníc, z pocitu ohrozenia, strachu zo splynutia s väčšinou. Dodnes.

MB: V roku 2011 bol vo vydavateľstve Kalligram publikovaný beletristický debut Pétera Hunčíka Hraničný prípad, v ktorom autor netradičným spôsobom nastolil slovensko-maďarské vzťahy. Avšak v slovenskej próze literárnych hraničných prípadov je viac… Čo teda znamená pre vás identita pohraničia?

RCh: Prózy, v ktorých „vystupujú“ hranice, sú zvyčajne prózami o hraniciach kdesi hlbšie, v duši, tam, kde je tá iracionálna identita – národná, štátna, kolektívna, ale i osobná, individuálna, tam, kde sa stretávajú veľké dejiny s malými. Tam, kde sú doslova hraničné situácie a prípady v podobách takpovediac tragických či vážnych (u ctiteľa hranice Ladislava Balleka), aj menej vážnych, ironických či tragikomických (ako u maďarského spisovateľa zo Slovenska Pétera Hunčíka). Pohraničie či prihraničie má iste zvláštnu atmosféru, ktorá len málokedy vyvolávala optimizmus. Asi najkrajnejšiu podobu predstavuje filmový dokument Jaroslava Vojteka Hranica, nakrútený pred pár rokmi v obci Selemence, rozdelenej po druhej svetovej vojne na nepriedušnú ukrajinskú a slovenskú časť, film, ktorého vnútorný tragizmus divák tuší už pred jeho zhliadnutím. Hranica, samozrejme, oddeľuje, ale v ostatnom čase predsa len už aj spája, resp. svojou spiritualitou potláča to dramatické, čo so sebou v dejinách niesla.

Nedávno som posudzoval dizertáciu doktoranda našej katedry Radoslava Passiu o literárnych a kultúrnohistorických špecifikách východokarpatského hraničného areálu, do ktorého sa zmestí autor z rumunského Sedmohradska (Ádám Bodor) či poľsko-ukrajinskou Haličou uhranutý Poliak Andrzej Stasiuk a Ukrajinec Jurij Andruchovyč alebo autori Zakarpatska a západnej Ukrajiny Petro Miďanka a Taras Prochasko, ale najmä slovenskí prozaici Václav Pankovčin, Ján Patarák, Milan Zelinka a ďalší. Nadjazykový hodnotový prístup k ich dielam je zreteľný po roku 1989, keď dochádza k zmene v chápaní hranice, ktorá sa zo svojej dovtedajšej rigidnosti transformovala na priestor otvorenej komunikácie medzi vlastným a cudzím. Hranica tu, len zdanlivo paradoxne, dokonca relativizuje nacionálny prístup. Ak by to bol globálnejší trend, mohli by sme sa my Stredeurópania tešiť. Obávam sa však, že ešte v tomto priestore žije dosť našich antipódov, prinajmenšom nepriateľov otvorenej spoločnosti. Aj visegrádska multietnicita a multijazykovosť je preto často skôr formálna a štylizovaná, ako autentická.

MB: Ale multietnicita je v celom tomto priestore historickou aj aktuálnou realitou. Ako sa s ňou však národy a štáty tohto priestoru vysporiadavajú?

RCh: Historik Jan Křen v práci Historické proměny češství hovorí, že s výnimkou prvých dôb, keď sa Čechy iba stávali štátom a Česi Čechmi, neboli české zeme, resp. český štát nikdy iba české, že po väčšinu svojej historickej existencie žili Česi spolu s Nemcami a Židmi, neskôr takisto so Slovákmi a menšinami. Aj tí vstúpili do českej národnej identity, jej vývoj je bez nich nemysliteľný. Ale dnes je realita, že tieto tri výrazné segmenty v českom duchovnom svete takmer totálne absentujú, a to nielen z hľadiska viacjazyčnosti. Na päť a polmiliónovom Slovensku, kde sa pätnásť percent hlási k národnostným menšinám, je však tiež multietnicita a multijazyčnosť prijímaná väčšinovým, teda slovenským národom skôr ako príťaž – naposledy viditeľne pred poldruha rokom pri parlamentnom prijímaní zákona o používaní jazykov národnostných menšín. Najzreteľnejšie to vidno predovšetkým vo väčšinovom vzťahu k desaťpercentnej maďarskej menšine. Slovensko je však, napriek všetkým problémom, jediný štát strednej Európy, ktorý svoju multietnickosť a multijazykovosť reálne v konečnom dôsledku uskutočňuje. To o jeho vyšehradských partneroch celkom povedať nemožno. A pritom nemožno zabúdať, že nacionalistické predsudky vo veci menšín, a maďarskej zvlášť, sú na Slovensku nemalé.

MB: Ako ste poznamenali vo svojej práci Literatúry v kontaktoch, venovanej slovensko-maďarským literárnym vzťahom, „jazyk nie je hermeticky uzavretý, izolovaný od ostatnej kultúry, je v nej, je jej tvorcom“. V tomto čísle Plavu sú prezentované texty, ktoré spája otázka viacjazyčnosti. Prelínanie jazykov v literatúre chápete ako stratégiu zámerného odcudzenia čitateľa alebo skôr zbližovania dvoch, resp. viacerých národných kultúr? Čomu, podľa vás, slúži tento zámer?

RCh: Prelínanie jazykov v literatúre chápem ako isté špecifikum, ktoré napríklad v slovensko-maďarskom pomere malo nepochybne pozitívnu funkciu. Východiskom bolo iste spolužitie vo viacetnickom spoločenstve (neraz konfliktnom), ktoré napríklad v rámci Rakúsko-Uhorska priamo implikovalo podmienky pre vznik bilingvizmu i trilingvizmu, resp. kvadrilingvizmu. Na slovenskom území niekdajšieho Uhorska bol praktický slovensko-maďarský bilingvizmus bežný. Väčšina Slovákov, najmä vzdelanejších, sa prinajmenšom od polovice 19. storočia dostávala bežne do styku s maďarčinou, aj s maďarskou literatúrou. Čeština, ktorá bola do konca 18. storočia síce výhodným, ale predsa len náhradným riešením, bola po štyroch storočiach od roku 1843 nahradená samostatnou slovenčinou. Znalosť češtiny pretrvávala z viacerých dôvodov (i konfesionálnych či liturgických – v evanjelickej cirkvi), najmä pre jej blízkosť so slovenčinou. Maďarčina bola pre Slovákov najmä od rakúsko-uhorského vyrovnania roku 1867 nevyhnutná, ale zároveň bola nástrojom maďarizácie. Dôsledky sa prejavili aj v literatúre: slovenskí autori písali literárne texty neraz po maďarsky (Ján Chalupka, P. O. Hviezdoslav). Svoju rolu tu zohralo aj uhorské cítenie, resp. snaha vyrovnať sa Maďarom. Keď som pred vyše štyrmi desaťročiami skúmal tieto problémy na literárnych vzťahoch slovensko-maďarských, na základe týchto skutočností som prišiel k záveru, že jednou zo zvláštností slovensko-maďarských literárnych vzťahov determinovaných faktom bilingvizmu je interferencia literárnych systémov, a preto treba skúmať štruktúrne i neštruktúrne faktory biliterárnosti, ktorá je ich výsledkom.

MB: Zastavme sa veľmi stručne pri pojme biliterárnosti. Čo tento pojem znamená?

RCh: Tento termín nebol dovtedy používaný, prekrýval ho pragmatický bilingvizmus. V mojom chápaní biliterárnosti išlo o skutočnosť, keď jeden čitateľ používa jazyk dvoch literatúr, svojej i tej, s ktorou sa prekrýva; špecifikum biliterárnosti bolo v tom, že sa pri nej pracovalo s dvoma jazykovými systémami literatúr. Vychádzal som pri tom z predpokladu, že slovenský čitateľ v Uhorsku 19. storočia, aby sa dostatočne čitateľsky uspokojil, robil vďaka jazykovej príprave takéto exkurzie do maďarskej literatúry (v inej miere aj do ďalších: českej, ruskej, poľskej, nemeckej…). Obracal sa na ňu najmä vtedy, keď mu domáca literatúra nemohla poskytnúť dostatok podnetov pre vývinovú inováciu. Albert Pražák, stúpenec čechoslovakizmu, najmä v medzivojnovej praxi, vo svojej monografii Literární Slovensko let padesátých a sedmdesátých (1932), nepoznajúc, prirodzene, pojem biliterárnosť, zdôrazňoval deficit prekladov maďarskej literatúry do slovenčiny nevraživosťou voči Maďarom na jednej strane, ale na druhej strane priamou „včetlostí“ do maďarskej literatúry z originálu. Tou „včetlostí“ hľadali slovenskí čitatelia v maďarskej literatúre najmä to, čo v slovenskej absentovalo. Maďarská próza tohto obdobia, najmä historická, hororová, napríklad už vtedy suplovala aj funkciu tzv. ľudového čítania.

MB: Albert Pražák však chcel už pred rokom 1918, hlavne však po ňom, doviesť slovenskú literatúru do situácie menšinovej literatúry, vzhľadom k českej literatúre, ako jej regionalistickú variáciu…

RCh: To už, samozrejme, dosť dobre nešlo napriek tomu, že oficiálna štátna ideológia mu nahrávala. A hoci v českom prostredí nepochybne fungovala od 19. storočia analogická česko-nemecká biliterárnosť, česko-slovenská biliterárnosť neexistovala ani v 19., ani v 20. storočí. Existovala česko-slovenská vzájomnosť so všetkými svojimi modifikáciami, v šesťdesiatych rokoch 20. storočia existoval aj teoreticky a pojmoslovne definovaný československý literárny kontext (zásluhou slovenského literárneho vedca Stanislava Šmatláka), ale v českom prostredí nejestvoval taký spontánny pomer k slovenskej literatúre, ako to bolo úplne bežné na Slovensku vo vzťahu k českej, aby sme mohli hovoriť o česko-slovenskej biliterárnosti. Česko-slovenská biliterárnosť bola na rozdiel od slovensko-českej veľmi redukovaná. Napriek tomu, že v Šmatlákovej koncepcii – okrem zložky integračnej a diferenciačnej – bol dôležitý prvok komplementárny, ktorý obsahoval vzájomné dopĺňanie deficitu tej-ktorej literatúry. Pravdaže, aj biliterárnosť, aj komplementárna funkcia československého literárneho kontextu viac alebo menej stierajú hranice. Ale skutočnosťou je, že Slováci v 20. storočí s pražákovskou „včetlostí“ autenticky vnímali českú literatúru a preklady v češtine, kým u Čechov opačný jav absentoval alebo bol len minimálny. Signifikantný je pre slovensko-české i česko-slovenské literárne vzťahy aj v 21. storočí. Jednoducho: Česi nikdy nevnímali slovenskú literatúru ako akýsi komplement ich prípadného kultúrneho či čitateľského deficitu, kým v slovenskom prostredí sa tradične vnímala, a do značnej miery dodnes vníma, česká literatúra ako prirodzená súčasť širšieho literárneho vedomia.

MB: Vráťme sa krátko ešte k vydavateľstvu Kalligram. Pôvodne vzniklo ako nakladateľstvo určené maďarskému čitateľovi, žijúcemu na Slovensku. Môžete veľmi stručne priblížiť českému čitateľovi jeho činnosť? Mám pocit, že práve tam sa dnes realizuje v pravom zmysle slova ten intelektuálny konštrukt, ktorý sa volá „stredná Európa“, teda stredná Európa v praxi…

RCh: Bratislavské vydavateľstvo Kalligram realizuje už vyše dve desaťročia ideu svojho iniciátora a „šéfa“, Lászlóa Szigetiho, vcelku nepraktického, nezávislého maďarského intelektuála, žijúceho na Slovensku, ktorý prekračuje fyzické aj duchovné hranice starého sveta. Svojou neúnavnou aktivitou, často sizyfovskou či donkichotskou, demonštruje, že sa oplatí robiť „nepolitickú politiku“ stredoeurópskej spolupráce intelektuálnej, duchovnej, literárnej, ktorá v konečnom dôsledku ovplyvňuje verejnú mienku a politiku. To, čo urobilo toto vydavateľstvo pre slovensko-maďarské sebapoznávanie, kritickú sebareflexiu vydaním vynikajúcich diel slovenských a maďarských autorov, ale aj pre širšie sebapoznávanie stredoeurópskeho, a širšieho európskeho i svetového priestoru, nemá v dejinách slovenskej vydavateľskej kultúry obdobu. Vydavateľstvo Kalligram patrí dnes k najrešpektovanejším vydavateľstvám na Slovensku i v Maďarsku, keďže v jeho programe je vydávanie v slovenskom a maďarskom jazyku. Kalligram, ktorý vznikol roku 1991, sa vyprofiloval dnes doslova na centrum stredoeurópskeho intelektuálneho a literárneho myslenia. Mohol predstavovať Vyšehrad, teda strednú Európu v praxi, keby česká sebestrednosť v 90. rokoch nebola tak veľká. Z poľskej strany bola k takýmto projektom vždy oveľa väčšia náklonnosť ako z českej, hoci aj tu sa našli stredoeurópski donkichoti – ako Petr Pithart.

Z môjho pohľadu je toto vydavateľstvo malý stredoeurópsky zázrak, a navyše, aj spoľahlivá hrádza proti nacionalizmu, ktorý neobchádza ani tento, dejinami už aj tak dosť skúšaný priestor. Považujem za obrovskú škodu, že knihy Kalligramu sú pre českého čitateľa takmer úplne neznáme. Ale to je už téma na inú diskusiu.



Zpět na číslo