(Pri čítaní debutovej zbierky Pavla Bakajsu Zošit Milana Demka)
Alfréd Tóth
Ilustrace Alžběta Zemanová
Debut, který se vyprodal téměř ještě předtím, než byl vydán. V rámci svého cyklu, který vychází v rubrice Knihovničky slovenské poezie, se do reflexe Zošitu Milana Demka prešovského autora Pavla Bakajsu pouští Alfréd Tóth. V osobitém textu se Tóth vrací do školní lavice na hodinu matematiky, jíž záhy přenáší na rozbouřené moře. Extrahuje tak ústřední motivy a principy Bakajsovy poezie a vytváří jakýsi vlastní bedekr k putování světem básníkovy první sbírky.
Píšem v prítomnom okamihu, no obkolesený minulosťou. Možno preto, aby som získal dojem odstupu alebo zistil, či by s nasledujúcimi riadkami súhlasili všetky moje ja. Práve teraz sedím nad hárkom, ktorý nám rozdala Eva, učiteľka matematiky na základnej škole. Vezme kriedu a na tabuľu napíše: „Prvá školská písomná práca. Niekoľko dôvodov, prečo si prečítať Zošit Milana Demka.“ Pri čítaní zbierky, ktorá sa skladá zo štyroch častí – Všetko sa začína počasím, Matematika opúšťa svet, Naskočte! a Zošit Milana Demka – sa mi vynárajú slová ako rodina, sloboda, priestor, raj, život, neha a pohyb, ktorých sa potrebujem jemne dotknúť. Musím podotknúť, že cykly a slová, ktoré sa mi počas čítania vynorili, podľa môjho skromného názoru, tvoria fúziu, komplexný celok, rovnako ako svet samotný. Môžeme ho skúmať z rôznych hľadísk, ale nikdy ho neoddelíme od častí iných. Pri pozornom skúmaní listu môžeme objaviť všetky jeho detaily; žilky, prieduchy… ale na druhej strane nám bude unikať krása celku, teda rastliny. A naopak. Lepšie to napísal samotný básnik: hľadanie rohov a ich spájanie, / uloženie perín, / ukrytie perín pred svetlom // hľadanie perín a ich spájanie, / uloženie mračna, / ukrytie mračna do kotliny…
- 0 = Raj
Prvý, kto začal využívať číslo 0, bol indický matematik Brahmagupta. Číslo, o ktorom nás v škole učili, že na osi oddeľuje záporné čísla od kladných. Svojím spôsobom by sa Bakajsova tvorba dala prirovnať k číslu 0. Autor básňou hľadá nulu, snaží sa preniknúť k podstate všetkého, k akémusi raju, kde sa každá vec, človek či jav zdá byť na svojom riadnom mieste, že ide o bod, kde sa niečo končí i začína, vetví sa. Takéto stopy môžeme hľadať v samotnej rodine, ukrývajúcej začiatky nášho detstva. Už prvá báseň zbierky pred Vianocami, kde pri prezliekaní perín vstupujeme do obliečky: nadobudnuté krídelné blany a premena miestnosti / na nebo spôsobuje chuť všetko znova vidieť či jej ukončenie dvojverším, kde autor spomína na otcove slová všetko sa začína počasím nás vytrháva z každodenného neprestajného prúdu života a vedie nás ku kontemplácii. Samotný raj sa dá dokázať i v matematike: v prichádzaní na niečo nové / sa ukrýva i prichádzanie o / všetko, čo ešte ostalo // keď prichádzaš na niečo nemenné, / už sa nevrátiš. Nakoniec prichádzam na to, že naša úsečka sa začína nulou a končí sa v nule, že celý život žijeme v raji, ktorým sama prechádza.
- Raj = Život
„Ešte vo mne zostali zreteľné zvyšky raja.“
(Rudolf Jurolek)
Pána Juroleka, sledujúceho lístie vo vetre, zanecháme v parku na lavičke, avšak ten pocit si požičiame na rozjímanie. Raj zanikol, no jeho zvyšky sa stali súčasťou nášho sveta, vzdialil sa, stratil. Rovnako ako rodinní príslušníci. V básni otec autor píše: raz sa budeme stretávať iba v opustených izbách, / ale teraz sme na prechádzke: Baška, k nohe! Obrátime stranu a básnik sa prihovára mame. Priznáva, že sa nikdy pred mamou nesklonil spôsobom, akým ona pred svojím dieťaťom a čím ďalej sa vzďaľujeme od nuly, od momentu prestrihnutia, tým sú si stále vzdialenejší – ona pokračuje po svojej úsečke matky a Bakajsa po úsečke syna; ich spoločným prienikom sa stáva farbenie vlasov. V skratke, život.
Čítal som málo básnikov či básní, ktoré tvoria život, ktoré mi dali pocítiť, že žijem, alebo javy ako smrť nezaťažili čiernym rubášom. Básne z druhej časti zbierky, Matematika opúšťa svet, by poslúžili ako dobrý príklad. V tejto časti vzdáva Bakajsa hold matematikovi Milanovi Demkovi. V básni žil si ako každý matematik sa objavuje čas po veľkej potope, ktorá matematikov pohľad očisťuje a na chvíľu premieňa na pravdu, čím ju umožňuje milovať. Vzdialili sme sa od raja, no stále sa k nemu môžeme vrátiť; i keby sme o to nestáli, stále v nás existujú jeho stopy. Povedzme v možnosti milovať alebo v spomienkach na detstvo: keď obor vyrastie, občas sa k nemu vrátia // neprebádané vnútra, čo sa kedysi týčili.
- Život = Pohyb
„Do konca hodiny ostáva tridsať minút,“ oznámi nám Eva. Sedím už naozaj pridlho, prebleskne mi hlavou. Vtom sa celá trieda nakloní, okná zmiznú, lavice sa začínajú šmýkať zo strany na stranu. Žiaci s Evou spanikária a spolu sa rozbehneme k dverám. „Po schodoch dolu a cez vestibul von!“ kričí Eva. No za dverami žiadne schody smerujúce dolu nie sú. Je iba rebrík, tiahnuci sa hore. Ocitáme sa na palube lode.
Ak by som mal opísať jedným slovom debut Pavla Bakajsu, vybral by som si pohyb. Či už je to naša túžba dosiahnuť bod nula, alebo putovanie vody v básni zmätené rieky, opuchnuté jazerá, cyklus ktorej sa neukončuje vyparovaním do ovzdušia, ale premieta sa do predstavy lietania. V tretej časti sa do pohybu nedáva samotná loď, ona je len bodom, cez ktorý preniká život v podobe vĺn minulých či prichádzajúcich. Pirátska „bárka“ nie je len prostriedkom cesty, ale tvorí aj geografické body na mape autorovho života. Do nej sa nalodili všetky predchádzajúce verše, v nej sa stretajú aj naše myšlienky, vyvstávajúce počas čítania. Paluba, z ktorej nazeráme na život. Vidíme z nej na určitú vzdialenosť a predpokladáme možné varianty blízkej budúcnosti. Podpalubie ako vnútorný život, ktorý pre ostatné lode a pre samotných pirátov ostáva na prvý pohľad skrytý. A ak zídeme v lodi pod úroveň hladiny, akoby sme schádzali do samotných hlbín nevedomia: školské šatne / visiaca krémová bunda Martiny Lupkovičovej. Loď môže slúžiť aj ako možný prostriedok cesty za svojimi prvými slovami: každou cestou sa vo mne prehlbuje strach… alebo prenášať samotné spomienky na detstvo: otváram truhlicu s vôňou, presne tak, ako to robievala mama, / štipec na ramienko, štipec na malé autíčko, štipec / na večné kolísanie šiat. Toto večné kolísanie je rovnako magické, ako ležať na lavičke v parku a sledovať lístie vo vetre. „Zdvihnúť plachty!“ kričí kapitán. A biele plachty cielia na mier.
- Pohyb = Sloboda
„Tomu hovorím sloboda,“ prehovorí jeden z chlapcov.
Eva sa ihneď otočí.
„Sloboda? Aká sloboda? Veď naše bytie je teraz ohraničené touto loďou. Sme v konečnom dôsledku jej otrokmi, vydaní napospas počasiu.“
„No, ale bezhraničná sloboda predsa nemôže byť slobodou,“ zapájam sa do dialógu, „všetko musí mať svoj bod A a bod B, nie?“
Z kapitánskeho mostíka sa ozve hlas.
„Posádka mizerná. Vy by ste len filozofovali a filozofovali. A kormidlovať bude kto? Keď narazíme na mohutnú vlnu, po ktorej sme sa naposledy kĺzali celé dni, bude vám tá sloboda úplne na nič.“
Všetci, dokonca aj Eva, sa rozpŕchnu na svoje miesta. Vyjdem na kapitánsky mostík.
„Pán kapitán? Čo pre vás znamená sloboda?“
„Poviem ti jeden z príbehov, ktorý volám zakotvili sme v prístavnom mestečku a možno ti tak odpoviem na tvoju otázku: stretli sa s pirátskymi dušami, vymieňali si poklady / ktoré sme v náročnej a bolestivej slobode objavili / a potom do mestečka privialo dážď, búrkový, z chladných / kvapiek a vodných stien, medzi ktorými sa na chvíľu / objavilo jeho jadro — na vlas zmoknuté dieťa, / v tej chvíli bolo znova v povetrí možné / počuť Noeho smiech.“
Poďakoval som sa, zamieril ku korme a sledoval, ako loď kreslí do vody svoju úsečku.
Autor je básník.
Pavel Bakajsa: Zošit Milana Demka. Skalná ruža, Kordíky 2026.
Ukázka z knihy na stránkách nakladatele.
mama
nikdy som sa pred tebou nesklonil
spôsobom, akým si objala svoje dieťa
čím viac príchodov,
tým viac matkou a synom
pravidelne ti farbím vlasy,
rozhovory sú čoraz krajšie
od momentu prestrihnutia
už nebudem tak blízko
(s. 22)
nie je možné, aby dva susediace body
pre ich vzájomnú nekonečne malú vzdialenosť
boli naozaj susediace
celú noc bdiem,
na jej konci by malo existovať ráno,
ale ešte nikdy sa mi nepodarilo nájsť chvíľu,
v ktorej by skutočne nastalo,
spálňu by zalialo svetlom,
na chodníkoch by sa objavili kroky,
napriek tomu, že nie je možné,
aby susediace kroky
vytvorili chôdzu
(s. 43)
toto som dnes našiel v lodných denníkoch
kapitána Barucha Spinozu:
O pirátskom živote
paluba, anjelské krídla, všade navôkol modrá,
vstupuje, zafarbuje myslenie, jazyk, naše náboje,
takmer nič nie je potrebné, splývame s prostredím,
ale to neznamená nie sme,
ale sme večnejší
(s. 55)
- 10. 2025 22:42, Ľubko Slávik:
máš nejaké básne o nekonečne?
dnes som sa naučil zaujímavú vec:
v teórii množín, ktorá sa snaží položiť
formálny základ pre matematiku,
sa používa jediný objekt — množiny,
ktoré sú určené tým, čo obsahujú,
iné objekty tam neexistujú,
teda, keď dostaneš nejakú množinu
a začneš ju rozbaľovať, tak môžeš zistiť,
že sa táto množina skladá z množín,
ktoré sa skladajú z množín,
ktoré sa skladajú z množín,
ktoré sa skladajú z ničoho…
na konci sú teda všetky prázdne
dobré, čo?
(s. 82)