Dorota Suránová
Ilustrace Alžběta Zemanová
Nekromantik Evy Luky je patrně jednou z nejvýraznějších básnických knih minulého roku. Ve svém komentáři pro Knihovničku slovenské poezie si Dorota Suránová všímá jejích přechodových a rituálních aspektů. Pojmenovává přitom zvláštní napětí, které s jistou lehkostí a přízračností prostupuje všechny Lukiny sbírky.
Podobne ako v prípade predošlých zbierok slovenskej poetky Evy Luky (Jazver, Diabloň, Havranjel) je názov Nekromantik kompozitum reflektujúce napätie a prekračovanie hraníc medzi dvoma svetmi – pred a po smrti. Okrem toho korešponduje s autorkinou tendenciou vyberania názvu zbierky spomedzi konkrétnych básní v jej predošlej knihe a celkovou súvzťažnosťou jej literárnej tvorby.
Antická nekromancia vo všeobecnosti znamená magickú evokáciu s cieľom vyvolávania duší zosnulých, v antickom Grécku sa spájala najmä s Odyseovou cestou do podzemia, počas ktorej mu podstúpenie obety umožňuje komunikovať s dušou Tiresiasa. V Lukiných textoch sa Nekromantik objavuje ako indícia medzistavov – „Nekromantik ma možno čaká v úžľabine / Možno tam bude, tam, kam sa nedá vrátiť“ (s. 21). Liminalita sa zároveň dá vnímať ako leitmotív zbierky, zahŕňajúci prechodné štádiá medzi snami a realitou či životom a smrťou („Dalo sa tam vojsť. Obklopila ma polotma, tmavnúce, / umierajúce časti vnútra“ – s. 26). Samotné lyrické ja sa v priebehu zbierky transformuje – jednotlivé texty sú napísané v prvej až tretej osobe, striedavo v ženskom aj mužskom rode. V zbierke zároveň mnohokrát dochádza ku rozpadu konvenčných pravidiel časopriestoru, čo napríklad umožňuje lyrickému subjektu v básni Tír na nÓg stráviť tristo rokov v „krajine večnej mladosti“. Nekromantik zachytáva skúsenosť prekračovania hraníc medzi snami a realitou, napríklad prostredníctvom (intratextuálnych) motívov hydiny či vody, ktorá zároveň funguje ako rámec celej zbierky.
Nekromantik je hybrid skladajúci sa z početných referencií na antickú mytológiu, anglosaskú šľachtu či vodné strašidlá z Japonska. Luka si požičané motívy osvojuje a premieňa ich na vlastný textový materiál, čím sa jej darí vyhýbať vymenovaniu a potenciálnej neprístupnosti textov pre širšiu čitateľskú verejnosť. Zbierka miestami pôsobí ako beštiár, keďže okrem referencií prepája rozmanité formy života a vývinové štádiá od rastlinstva a hmyzu po duchov či sochy. Bytosti z Lukinej osobnej mytológie sú mnohokrát limitované ich predurčenými osudmi, ktoré ich vedú najmä k naplneniu vlastných pudových potrieb („Obom nám vytekali sliny, ale ty / si ich vedela lepšie ovládnuť“ – s. 73).
Jednou z najdôležitejších tém zbierky je deformácia tela v priebehu času: „Kde sa začínajú naše telá a kde končia? Je toto telo / tým, čo bolo pred chvíľou, keď som / vstávala z postele? Alebo je to už iba jeho tieň? / Už nikdy nebudem taká ako pred tromi sekundami“ (s. 15). Jej texty častokrát oscilujú na rozhraní nehy a násilia. Telesnosť a sexualitu pritom nevyhnutne nezobrazuje v spojení s túžbou – často slúžia ako most medzi animálnym prežívaním a mysticizmom či rituálnosťou. Tieto prepojenia dokážeme pozorovať prostredníctvom opakujúcich sa motívov hodovania či tanca („Naše paso doble / sa mení na láskavý krok ovocnou záhradou, na cestičku, / ktorou sa dá dostať na dno temného sadu“ – s. 79). Lyrické ja reflektuje na telesnosť a jej rozličné znetvorenia, keď jej v básni Smrť mozgu pripadá vlastné telo poškriabané „mačacími prstami“ ako „kus mäsa“, alebo keď subjektu vyčíta strašidelná bábika, že sa na ňu „musela napojiť ako druhá koža, že bola donútená / starnúť so mnou, stať sa metamorou / môjho života“, a následne ju začne škrtiť do stavu bezvedomia (s. 24–25). Tento citát zároveň slúži ako demonštrácia špecifík autorkinho jazyka, ktorý je popretkávaný neologizmami a slovnými reťazami založenými na zvukovej podobnosti („diera, diár, diarrhoea, byť svedkom, oddeleným od tela“ – s. 82).
Napriek tomu, že zbierka nie je formálne rozdelená do kratších častí, sa v priebehu jej čítania postupne odhaľujú cykly (neraz nepredvídateľne rozmiestnených) súvzťažných básní. Séria textov venovaných vstupu do vnútra rozličných druhov ovocia pravdepodobne zachytáva stav na rozhraní rozkladu mŕtveho tela a jeho znovuzrodenia v podobe plodu a premenu ontologického stavu lyrického ja – „Vošla som tam a ráno / sa (znova) narodila ako jablko“ (s. 31). V triptychu Kaldárium, Tepidárium a Frigidárium sa z antických kúpeľov stáva kurník, kde sa odohrávajú prechodné rituály súvisiace s dospievaním a očistou. Lyrický subjekt do vody spočiatku vstupuje „silný a mladý“, no postupne je prostredníctvom juxtapozície času konfrontovaný sám so sebou „vo všetkých podobách vlastného života“ a odbúrava pocit hanby za svoju (animálnu) prirodzenosť. Luka knihou Nekromantik potvrdzuje dlhodobú inklináciu ku snovej a surrealistickej obrazotvornosti, no zároveň rozvíja a prehlbuje vlastný lyrický mikrokozmos.
Autorka je básnířka.
Eva Luka: Nekromantik. Skalná ruža, Kordíky 2025.
Ukázka z knihy na stránkách nakladatele.
Modlivka
Modlivka spína ruky, svojou zeleňou
sa vysmieva kostolu. Banálne krídla
jej vyrastajú z tela, to, ako sa správa
a k čomu ju predurčila genetika
je nevinné, krásne a priesvitné. Áno,
priesvitné, keby sa chcel niekto zastaviť;
pokochať sa jej útrobami.
Ľudia sa oháňajú prácou a ona
nepracuje; len si tak žije, ochotná
k experimentu, koľko sa dá
vydržať bez práce. Modlivka
sa modlí k životom mužov,
ktoré zožrala. Neprosí o pohlavný styk,
ten príde, či si to želáš, alebo nie.
Väčšinou, hlavne v mladosti, si to
asi aj želáš.
Splynúť s inou bytosťou, objať ju
banálnymi krídlami.
A potom skúsiť, nakoľko
a dokedy; v ktorú presnú sekundu
ti začnú vytekať sliny.
(s. 30)
Čerešňa
Vošla som do čerešne: všade zamatová,
na omdlenie sladká červeň, mäkká ako barokový trón,
okolo seba som počula šušťanie a drobné chrumkanie,
čerešňa mi praskala pod nohami, radšej
som do nej vstúpila naboso, jej medovinu
som cítila aj cez kožu.
V čerešni boli tri miestnosti: čakáreň s knihami,
čitáreň s fontánou a obrazáreň s výstavou.
Knihy boli o ovocných stromoch, fontána
mala ružové bublinky a v obrazárni
všade rozložené občerstvenie v pestrých farbách.
Okrem mňa tam bolo aj niekoľko
iných ľudí: priatelia z detstva, moja
mladá mama a súrodenci, všade
vládol pokoj, akoby to bolo
už za všetkými životmi, ktoré nás
na Zemi mohli postihnúť;
v čerešni sa dalo žiť, byť sebou.
Na tú chvíľu.
(s. 53)
Tepidárium
Vošiel som do tepidária, sálavý,
suchý vzduch ma ovanul ako v detstve,
keď som s úctou a bázňou vstupoval do kurníka
ako do posvätného, cudzieho územia podrobeného národa,
kde sa realita krútila vo svojej neutíchajúcej
nekonečnosti; teplo a pach sliepok, podstielky
voňajúcej vajcami, obyčajným, tepajúcim životom a vo vzduchu
poletujúcimi mikróbmi, kde som sa cítil
vzrušený a naplnený porušením zákazu; ten pocit,
že som to dokázal, byť sám sebou v tajuplnosti kurníka,
objaviteľ podzemného podsvetia, mimo dohľadu
matky, tak blízko k čudnému svetu
tých záhadných kvokajúcich bytostí, tak blízko
k podstate.
V telách sliepok niečo tikalo, ako staré, dobré,
poctivé hodiny, ktorých názov pochádza z praslovanského
„hodovať“: hodovali na prostom zrne, ako ja
som hodoval na tomto utajenom zážitku; hodiny ako také
nadobudli úplne iný zmysel, viseli v záhrade zo stromov,
tehotné hrušky, každým posunutím
motýlieho krídla puchnúce svojou žltou! A vedľa nich
zhrdzavený sud položený ležmo, lákajúca
ponorka a ďalší zákaz v jednom; mohli sme iba ovoniavať pach
hrdze, aby sme si nevedomky pripomínali, že takto budeme voňať
raz aj my, keď nás čas obalí do svojho zámotku, plech
ešte túžiaci po vlastnej užitočnosti a už
v objatí láskavej hrdze bezbolestne odchádzajúci do ničoty.
Vošiel som do tepidária, aby som sa stretol
sám so sebou vo všetkých podobách vlastného života:
v rovnakej chvíli som boj aj dieťaťom, s bázňou vstupujúcim
do kurníka; aj mladým, vystrašeným chlapcom, zahanbene
siahajúcim po horúcom, takisto zakázanom pohlaví; aj mužom,
bezradným vo vytrhanom perí neúprosnej dospelosti, páchnucim
krvou zabitých sliepok, dni zo mňa vypadávali jeden za druhým
ako vajcia, vypustené zo slepačieho tela tesne pred,
aj tesne po jeho zabití, posledné pokračovanie života
po živote; aj starcom, obklopeným
konečným pachom vlastnej hrdze.
(s. 56n)