Rozhovor s Kvetoslavou Koporovou vedly Alžběta Knappová a Kamila Schewczuková

S Kvetoslavou Koporovou, lingvistkou a předsedkyní Spolku rusínskych spisovateľov Slovenska, jsme hovořily o různých variantách současné rusínštiny a jejich kodifikaci, jejím problematickém postavení na Ukrajině i o tom, nakolik si rozumějí Rusíni z jednotlivých diaspor. Věnovaly jsme se také podobám současné literární tvorby, potřebě překladu a většího kontaktu s jinými literaturami i rusínskému „literárnímu Oscarovi“.

 

Alžběta Knappová: Existuje vůbec jedna rusínština, nebo bychom o ní měli mluvit spíše v množném čísle? Používají se pro případné varianty nějaká speciální označení, jako například „lemkovština“ pro polskou větev?

Kvetoslava Koporová: Rusíni v súčasnosti síce žijú na svojom autochtónnom území, kde žili aj ich predkovia, ale toto územie je súčasťou niekoľkých štátov. Rusínsky jazyk je tak ovplyvnený štátnym jazykom tej krajiny, ktorej sú Rusíni súčasťou ako menšinové obyvateľstvo. Lingvistika pozná na tento jav termín medzijazyková interferencia. Čo sa týka označenia, tak je zaužívané hovoriť o vojvodinskej rusínčine a lemkovskej rusínčine. Na Slovensku a v Maďarsku nie je rusínsky jazyk špeciálne pomenovaný. Rusíni na Ukrajine nemajú svoj materinský jazyk oficiálne kodifikovaný.

AK: A jaké právní postavení má rusínština v těchto zemích? Kde všude je kodifikovaná?

KK: Na Slovensku, v Maďarsku, v Poľsku, v Srbsku a v Chorvátsku. V týchto krajinách sú Rusíni uznaní ako národnostná menšina, respektíve ako regionálna menšina so všetkými právami, ktoré garantuje Európska charta regionálnych a menšinových jazykov. Na Ukrajine nie sú Rusíni uznaní ako národnostná menšina, a teda nemajú v tomto kontexte žiadne práva, hoci, paradoxne, na Ukrajine žije najviac Rusínov, nakoľko dve tretiny ich historického územia, bývalej Podkarpatskej Rusi, sa po druhej svetovej vojne stalo súčasťou Sovietskeho zväzu. Na Ukrajine po roku 1990 bolo niekoľko pokusov kodifikovať rusínsky jazyk, bolo vydaných niekoľko gramatík od rôznych autorov, ale ani jednu z nich nemôžeme považovať za oficiálne prijatú. Situáciu komplikuje aj to, že ukrajinský jazyk je hovorovej rusínčine na Zakarpatskej Ukrajine blízky, oveľa bližší ako napríklad slovenčina alebo poľština. Nesmieme pritom zabudnúť aj na medzijazykovú interferenciu týchto dvoch jazykov, z čoho vyplýva, že mnohí Ukrajinci považujú jazyk Rusínov v Zakarpatsku za jeden z dialektov ukrajinského jazyka.

AK: Jak a kdy proces kodifikace proběhl? Nebo stále ještě probíhá?

KK: Pri vyššie menovaných variantoch môžeme konštatovať, že proces kodifikácie už prebehol. Na Slovensku to bolo v roku 1995, v Poľsku v roku 1992, vojvodinskí Rusíni svoj jazyk kodifikovali ešte v roku 1923. Vojvodinský autor Havryjil Kosteľnyk napísal na báze východoslovenských nárečí prvú gramatiku, v roku 1971 vyšli prvé pravidlá pravopisu vojvodinských Rusínov od Mykolu Kočyša, maďarským Rusínom zostavil prvý pravopisný slovník v roku 2017 profesor Mychail Kapraľ a v roku 2021 k tomu pridal pravidlá pravopisu a výslovnosti.

AK: Proč existuje těch variant tolik a nekodifikovala se prostě jedna rusínština? Z čeho jednotlivé spisovné normy vycházejí?

KK: Jednotlivé spisovné normy vychádzajú z jazykovej bázy rusínskych nárečí, pričom zohľadňujú fakt, že jazyk Rusínov je ovplyvnený štátnymi jazykmi tých krajín, v ktorých Rusíni aktuálne žijú. Prvotným impulzom bol I. Medzinárodný kongres rusínskeho jazyka, ktorý bol zorganizovaný v Bardejovských kúpeľoch na Slovensku na jeseň roku 1992. Na tomto kongrese boli sformulované základné tézy kodifikácie variantov rusínskeho jazyka v jednotlivých krajinách, kde kompaktne žije rusínske obyvateľstvo. Okrem iného sa lingvisti a sociolingvisti, ktorí mali praktické skúsenosti s kodifikáciou minoritných jazykov z rôznych štátov Európy, ale aj z mimoeurópskych krajín, dohodli, že nakoľko Rusíni žijú v súčasnosti v rôznych krajinách, bude pre nich pri kodifikácii najlepším retorománsky model, to znamená, že budú kodifikované samostatné varianty ich materinského jazyka. Tiež sa dohodli, že grafickým systémom rusínskeho jazyka bude cyrilika.

Kamila Schewczuková: Jak mezi sebou komunikují členové rusínských diaspor v různých státech? Existují nějaká mezinárodní setkání?

KK: Komunikujú medzi sebou prostredníctvom rôznych spolkov, organizácií a občianskych združení v jednotlivých krajinách. Na medzinárodnej úrovni vznikol Svetový kongres Rusínov. V ňom sú združené organizácie, ktoré reprezentujú Rusínov v jednotlivých krajinách, vrátane organizácií Rusínov v Amerike a Kanade.

AK: A rozumějí si navzájem Rusíni například z Ukrajiny a z Vojvodiny?

KK: Myslím, že áno, ale predpokladám, že narážate na nerovnakú jazykovú bázu vojvodinských Rusínov s ostatnými. Jazyk vojvodinských Rusínov bol kodifikovaný na báze západoslovanských nárečí, konkrétne zemplínskych a šarišských, čo sú východné nárečia slovenčiny, zatiaľ čo jazykovou bázou ostatných variantov spisovného jazyka Rusínov sú východoslovanské nárečia. Treba však konštatovať, že nárečia východného Slovenska sú dosť odlišné od spisovnej slovenčiny, a naopak majú značné množstvo spoločnej lexiky s rusínskou lexikou. Vojvodinskí Rusíni žili pôvodne v susedstve Rusínov na Zemplíne, kde žili aj podkarpatskí Rusíni v rámci Rakúsko-Uhorskej monarchie, nehovoriac už o spoločnom gréckokatolíckom náboženstve, ktoré bolo v minulosti hlavným zjednocujúcim faktorom Rusínov. Rusíni z iných regiónov tiež nemajú žiaden problém dorozumieť sa, hoci existuje aj jav homonymie, kde v jednom rusínskom nárečí má dané slovo jeden význam, v inom je tento význam posunutý alebo rozšírený o ďalší kontext.

KS: Můžeme mluvit o rusínské literatuře jako o celku, anebo mezi jednotlivými rusínskými větvemi z různých zemí neexistuje literární kontakt?

KK: Najviac rozvinutou je literatúra vojvodinských Rusínov, ktorá sa rozvíjala kontinuálne od čias, keď sa presídlili na svoje terajšie územie, teda koncom 18. storočia. Literárny kontakt sa nadviazal predovšetkým po roku 1989, po páde komunistického režimu, keď Rusíni bývalej Juhoslávie boli jednými z prvých, ktorí začali hľadať svojich bratov za železnou oponou. A práve oni boli pre nás, Rusínov na Slovensku, veľkým impulzom k tomu, aby sme začali znova bojovať o svoju identitu. Prvé stretnutia boli v rámci rusínskej redakcie na Slovensku, kde vychádzali prvé porevolučné periodiká v rusínskom jazyku, neskôr to už boli organizované podujatia, v rámci ktorých sa stretávali aj literáti a spisovatelia. V tomto kontexte sa stala významným impulzom medzinárodná Cena Alexandra Duchnoviča za originálne dielo v rusínskom jazyku, ktorú udeľuje Karpatorusínske vedecké centrum so sídlom v Toronte a financuje ju rusínsky filantrop. Cena sa udeľuje od roku 1997 a doteraz bolo ocenených spolu 19 autorov, Rusínov z rôznych štátov. Udeľovanie rusínskeho „literárneho Oscara“ je tiež významnou príležitosťou na literárny kontakt s rusínskymi autormi z rôznych krajín.

KS: Od jaké doby se vůbec dá hovořit o rusínském jazyce a literatuře?

KK: Jeden z prvých zápisov rusínskej národnej piesne bol urobený v rokoch 1550 – 1570. Ide o pieseň-baladu Dunaju, Dunaju, čemu smuten tečeš, ktorú publikoval významný český bádateľ Jan Blahoslav vo svojej rukopisnej Českej gramatike a jej jazyk môžeme dešifrovať ako rusínsky. Ak máme na mysli prvé písomné pamiatky, tak tie sa viažu k menu biskupa Andreja Bačinského, ktorý sa v druhej polovici 18. storočia usilovne zasadzoval o uznanie rusínskeho jazyka. Žiadal pre Rusínov vyučovanie v školách v rodnom jazyku a preklad učebníc a cirkevných kníh do rusínčiny. Vďaka jeho úsiliu sa jazykom biskupskej kancelárie stala vtedajšia forma rusínskeho jazyka a jeho obežníky sú významnými pamiatkami dokumentujúcimi používanie rusínčiny v oficiálnych cirkevných dokumentoch.

KS: Paní docentka Slivková na pražské přednášce zmínila, že v roce 1989 proběhlo třetí národní obrození, souhlasíte s tímto dělením? Pokud ano, kdy probíhala předchozí dvě?

KK: Tretím rusínskym národným obrodením bol historikmi pomenovaný vývoj Rusínov po roku 1989. Prvá etapa národného obrodenia Rusínov sa začína, tak ako u iných slovanských národov Európy, obdobím po Veľkej francúzskej revolúcii, hoci nástup rusínskeho obrodenia oproti iným národom je mierne oneskorený, a trvá až do vypuknutia prvej svetovej vojny. Druhá etapa sa datuje na obdobie medzi dvoma svetovými vojnami. Po roku 1945 bolo toto obrodenie prerušené ukrajinizáciou, ktorá sa začala v päťdesiatych rokoch minulého storočia a trvala až do novembrovej revolúcie v roku 1989, kedy sa začína tretia etapa.

KS: A v jaké vývojové fázi se nachází rusínská literatura nyní?

KK: Čo sa týka vývoja súčasnej rusínskej literatúry, teda po roku 1989, popíšem situáciu na príklade Slovenska, keďže sa odborne zameriavam na túto oblasť. Prirodzená potreba združenia novodobých rusínskych spisovateľov na Slovensku vyústila roku 2001 k založeniu Spolku rusínskych spisovateľov Slovenska. Krátko po jeho založení bol vydaný prvý almanach, v ktorom dostali priestor na publikovanie svojich prvotín aj novodobí rusínski autori, ktorých môžeme rozdeliť do troch skupín. Po prvé tí, ktorí písali po ukrajinsky a po kodifikovaní jazyka prešli prirodzene na písanie vo svojom materinskom jazyku, ďalšími boli spisovatelia a spisovateľky, ktorí od začiatku písali vo svojom nárečí, pretože nechceli prijať ukrajinčinu ako svoj materinský jazyk, a nakoniec noví autori, ktorých obrodenie Rusínov a následná kodifikácia ich materinského jazyka inšpirovali k tvorbe. Súčasná rusínska literatúra na Slovensku sa rozvíja prudkým tempom. Čo sa týka žánrov, prevláda národnobuditeľská literatúra, ktorú má ako „povinnú jazdu“ vo svojej tvorbe skoro každý. Niektorí autori píšu kvalitné diela vo viacerých žánroch a v poslednej dobe stúpa aj počet vydaní detskej literatúry.

AK: Překládá se rusínská literatura do jiných jazyků a naopak?

KK: O preklady poézie Štefana Suchého do slovenčiny sa v nedávnej minulosti pokúsil Marián Heveši. Myslím, že v tomto smere by sme mali rusínsku literatúru viac propagovať medzi majoritným obyvateľstvom. Súčasní rusínski autori sú bilingvisti, niektorí z nich píšu v rusínčine aj v slovenčine zároveň, ako Daniela Kapráľová alebo Kveta Morochovičová Cvyk. Zaznamenali sme aj ambície prekladať svetovú klasiku do rusínskeho jazyka, napríklad Hansa Christiana Andersena a jeho rozprávky.

KS: Ivan Meděši, rusínský autor z Vojvodiny, získal v roce 2019 prestižní slovenskou literární cenu Anasoft litera. Existuje nějaký takový autor či autorka mezi slovenskými Rusíny, nebo je Meděšiho případ výjimečný?

KK: Do finálovej desiatky tejto ceny sa dvakrát po sebe dostal aj jeden autor zo Slovenska, pôvodom Rusín z Vyšnej Jedľovej pri Svidníku, Maroš Krajňák. V roku 2012 s debutom Carpathia, v roku 2013 s voľným pokračovaním s názvom Entropia. Tryptych zavŕšil pokračovaním s názvom Informácia. Jeho diela boli doteraz preložené do štyroch jazykov: českého, poľského, bieloruského a maďarského. Text knihy autor napísal po slovensky, ale z obsahu možno vydedukovať rusínske reálie z okolia Svidníka, a dokonca sa tam nachádzajú aj mená rusínskych umelcov – Dezidera Millyho a Andyho Warhola.

 

Kvetoslava Koporová

Kvetoslava Koporová (* 1964, Snina) vystudovala slovakistiku a ukrajinistiku na Filozofické fakultě v Prešově Univerzity P. J. Šafárika v Košicích. Po studiích pracovala jako redaktorka v různých periodikách věnujících se rusínské kultuře a vycházejících nejprve v nenormativní, od roku 1995 pak v kodifikované rusínštině, například v časopise Rusyn, kde působí dodnes. V současnosti vyučuje v Ústavu rusínského jazyka a kultury na Prešovské univerzitě a od roku 2010 je předsedkyní Spolku rusínskych spisovateľov Slovenska. Ve své vědecké činnosti se věnuje lingvistice a sociolingvistice.

Zpět na číslo