Dorota Suránová

 

Hoci odkaz spisovateľa, dramatika a post­koloniálneho mysliteľa Ngũgĩho wa Thiong’o (1938–2025) rezonuje v svetovej literatúre už desaťročia, pre stredoeurópske čitateľstvo zostáva jeho dielo stále nedoceneným objavom. Život spisovateľa, ktorý sa narodil v Keni počas obdobia britskej koloniál­nej nadvlády, zásadne ovplyvnilo povstanie Mau Mau, vedené kikujským obyvateľstvom, ktorého cieľom bolo oslobodenie sa spod britskej hegemónie a znovuzískanie odcudzenej zeme. Tento text sa pokúša v krátkosti predstaviť autorovo dielo a život.

Rukopis svojho prvého románu Weep not, child (Neplač, dieťa, 1964), ktorý vychádza priamo z udalostí v Keni, autor počas svojho štúdia v Ugande ukázal Chinuovi Achebemu, ktorý mu následne pomohol k jeho publikovaniu. V autorovom druhom diele Zrnko pšenice (A Grain of Wheat, 1967, č. 2003) je zaužívaný koncept individuálneho hrdinu nahradený kolektívom pracujúceho ľudu prostredníctvom polyfónnych naratívov.

V 70. rokoch začal Ngũgĩ tvoriť v rodnej kikujčine. Vzdal sa svojho anglického mena James a prijal Ngũgĩ z dôvodu odklonenia sa od koloniálnych vplyvov. Návrat k rodnému jazyku mal pre neho výrazný politický rozmer. Počas svojho akademického pôsobenia na univerzite v Nairobi sa zasadil o zmenu názvu programu z anglickej literatúry na štúdium literatúr v pôvodných jazykoch, čím sa presunulo centrum z Európy do krajín globálneho juhu. Pri tej príležitosti vzniklo memorandum On the Abolition of the English Department (O zrušeniu katedry anglistiky, 1969), ktorého bol spoluautorom. Jednou z otázok, ktoré v ňom rezonovali, bolo zameranie priamo na Afriku a vzťah ostatných kultúr k nej. Svoj rozchod s anglickým jazykom ako médiom pre vlastnú tvorbu neskôr podrobnejšie analyzoval v eseji Decolonising the Mind (Dekolonizovať myseľ, 1986), kde vyzval aj ďalších afrických spisovateľov, aby tvorili v rodných jazykoch.

Divadelná hra Ngaahika Ndeenda (Ožením sa, kedy budem chcieť, 1977), ktorú napísal spolu s Ngũgĩm wa Mirii, jasne odráža marxistické vplyvy. Na príbehu vykorisťovania robotníckej rodiny prostredníctvom viery a cirkvi zobrazuje triedny boj medzi elitou a pracujúcimi v postkoloniálnej Keni. Herecký kolektív počas premiéry vo vzdelávacom centre v malomeste Kamirithu tvorili miestni roľníci a pracujúci. Ngũgĩ bol kvôli tejto hre zatknutý a uväznený a divadelný súbor bol oficiálne zakázaný. Až o viac ako tridsať rokov bola hra uvedená v národnom divadle v Nairobi. Prózu Caitaani mũtharaba-Inĩ (Diabol na kríži, 1980) napísal Ngũgĩ počas ročného pobytu vo väzení na toaletný papier. Prepustený bol spoločne s inými politickými väzňami až po smrti autokratického prezidenta Joma Kenyattu. Počas dlhoročného exilu v Británii a Spojených štátoch prednášal na univerzitách ako Yale. Neskôr pôsobil ako profesor komparatívnej literatúry na Kalifornskej univerzite v Irvine.

Ngũgĩho satirická novela Matigari (názov sa vo väčšine jazykov neprekladá a označuje tých, ktorí prežili boj za oslobodenie, 1986), publikovaná v kikujčine, bola opäť predmetom kontroverzie, ktorá súvisela so zvýrazňovaním nedokonalostí v rámci afrických spoločností po nadobudnutí nezávislosti a neokolonializmu. Diktátor Moi vydal zatykač na hlavnú postavu diela v presvedčení, že je to reálna osoba, ktorá má v pláne rozvrátiť jeho vládu. Po tom, čo sa dozvedel o fiktívnosti diela, boli Ngũgĩho knihy stiahnuté zo všetkých vzdelávacích inštitúcií a kníhkupectiev.

V komentári pre The Guardian pomenoval Ngũgĩ vlastnú tendenciu neustále sa vracať prostredníctvom jazyka a príbehov do rodnej krajiny napriek rokom v nútenom exile, keďže v Keni bol jeho život aj po páde diktatúry v ohrození. Posledné roky života prežil Ngũgĩ najmä v Kalifornii.

Navzdory tomu, že v českom a slovenskom preklade vyšiel okrem dvoch Ngũgĩho próz len text v antológii Postkoloniální myšlení II (2011), sa oplatí nahliadnuť aj do autorových ostatných diel. Sú totiž pripomienkou toho, že snaha o zachovanie svojho jazyka je zároveň zápasom o vlastnú pamäť.

Zpět na číslo